Po dvanástich rokoch od pádu komunizmu sa nenašla žiadna vláda, ktorá by skutočne stabilizovala a ustálila domácu situáciu. Extrémne vysoká miera nezamestnanosti, nízke priemerné mzdy, nedostatok a neustále sa zvyšujúce regionálne rozdiely sú len zlomkom problémov, čo už dlho frustrujú našu spoločnosť. Priepastné diferencie medzi západným Slovenskom na jednej strane a stredným, ale najmä východným na druhej strane nedajú spávať ani predstaviteľom Európskej únie. Najspoľahlivejším ukazovateľom je podiel tvorby HDP (hrubý domáci produkt) na jedného obyvateľa. V Bratislave dosahuje 99 % z priemeru EÚ, na východe krajiny však len 39 %. Slovensko tak vyzerá ako federácia najrozličnejších skupín obyvateľov, čo z dlhodobého hľadiska pôsobí zdrvujúco na chudobnejšie vrstvy – a tých nie je málo.
Účinným liekom by v tomto prípade bola naša integrácia do EÚ, lebo práve ona výrazne podporuje regióny, kde HDP na jedného obyvateľa nepresahuje 75 % z jej priemeru. O to sa musia zaslúžiť predovšetkým volení zástupcovia ľudu. Aj keď Slovensko zatiaľ kráča po veľmi dobre vydláždenej ceste do EÚ, čo sa týka počtu schválených kapitol, stále ešte nemá za sebou tie hlavné a zároveň najťažšie dlaždice – teda kapitoly. Preto nech bude budúca vládna koalícia vyzerať akokoľvek, jednoducho musí pokračovať v negociáciách, ktoré sú jedným z mála úspechov súčasných koaličných a vládnych činiteľov. Inak sa budeme mať čoraz zložitejšie.
EMIL LIPNICKÝ, Stará Ľubovňa
