Portugalský románopisec, básnik, prekladateľ a žurnalista José Saramago sa výraznejšie do povedomia medzinárodnej verejnosti dostal až po roku 1998, keď mu udelili Nobelovu cenu za celoživotné dielo. Oprávnenosť ocenenia tohto jedinečného autora potvrdzuje aj kniha Baltasar a Blimunda z roku 1982.
Už po niekoľkých vetách je zrejmé, že Baltasar a Blimunda je román výnimočný. Príbeh o Baltasarovi, mužovi bez ľavej ruky a jeho žene Blimunde, ktorá vidí do ľudských duší, sa totiž valí v mnohých vrstvách i smeroch a hoci občas pôsobí ako nesúrodá mätež, v skutočnosti je vzácne jednoliaty a oplýva zriedkavým bohatstvom významov.
Hoci je Saramago literárny samouk a vzhľadom na svoj sociálny pôvod oficiálne dosiahol len základné vzdelanie, dnes disponuje závideniahodnými encyklopedickými znalosťami. Leitmotívom knihy je stavba kláštora v Mafre, zásadnou postavou deja je jezuita, vynálezca a kazateľ Bartolemeo Lourenco de Gusmao, významný portugalský vzdelanec 18. storočia. Podľa nepotvrdených historických zdrojov sa mu roku 1709 podarilo skonštruovať aerostat, predchodcu lietadla a vzlietnuť s ním nad Lisabon. Gusmaovi pri zostrojovaní technického čuda pomáhajú spoločenskí vydedenci Baltasar a Blimunda, ktorí na pozadí dokončovania „vtákostroja“ rozvíjajú svoju nezvyčajnú citovú a telesnú lásku. Lietajúci stroj sa však znepáči všemocnej inkvizícii, ktorej moc bola aj v časoch osvieteného monarchu ešte stále na vrchole. Reálne historické pozadie majú v románe aj ďalšie postavy, taliansky skladateľ Domenico Scarlatti alias Šarlat, ktorý pôsobil na portugalskom dvore alebo autor bábkových komédií António José da Silva.
Samotný Saramago sa predstavuje vo svojej typickej epickej pozícii vševediaceho rozprávača. Minulosť však podáva cez prizmu súčasnosti, čiže na charakteristiku historických reálií často využíva predmety a okolnosti známe iba z dnešného sveta. Táto metóda sa nazýva scudzovací efekt a jej zámer je zrejmý: satirou historickej doby poukázať na neduhy dneška. Presvedčený ľavičiar a neúnavný bojovník za ľudské práva Saramago román využíva aj na neúprosnú kritiku moci politickej i cirkevnej. Hlavne záverečná scéna, v ktorej sa dominikán pokúsi znásilniť Blimundu, predstavuje mníchov ako perverzných pokrytcov, čo nezmyselne taja svoju telesnosť, je po literárnej stránke brilantná pasáž ako vystrihnutá z gotického hororu.
Nemilosrdná kritika cirkvi je vôbec Saramagovou obľúbenou témou, ktorá v katolíckom Portugalsku spôsobila nejeden škandál. Na protest proti snahám o cenzurovanie svojho diela sa spisovateľ roku 1993 dokonca odsťahoval zo svojej rodnej krajiny a v súčasnosti žije na Kanárskych ostrovoch. Aj v románe Baltasar a Blimunda s cirkevnou vrchnosťou polemizuje úvahami o jednorukom bohu alebo si z nej bohapusto strieľa opismi nadväzovania erotických známostí medzi veriacimi počas omše v kostole.
Saramago za prvoradú úlohu románopisca považuje umenie rozprávať príbehy a sám to opäť raz dokázal prvotriedne.
