Na svete je ďalšia iniciatíva za vypísanie referenda o vstupe do NATO. Po KSS sa myšlienky referenda chopila aj ďalšia skupina. Na základe mikulášskeho stretnutia expredsedu KDH Jána Čarnogurského s publicistom Eduardom Chmelárom sa sformoval petičný výbor z predstaviteľov veľmi heterogénnych prúdov. Od antiliberálnych konzervatívcov cez nacionalistov, zástancov mečiarovskej špecifickej slovenskej cesty, predstaviteľov generality, nezávislých ľavicových intelektuálov až po pacifistov, radikálnych ekológov a zástancov antiglobalistickej ľavice ich údajne spája, ako sa usiluje Chmelár presvedčiť adresátov svojej mailovej výzvy z 3. januára, „potreba vyjadriť sa o vstupe do NATO v referende“.
Túto vábničku - veď ktorý demokrat by mohol a priori odmietnuť referendum o takej dôležitej otázke - však politicky demaskuje nielen nedávne opätovné potvrdenie postoja Čarnogurského, ale aj sám Chmelár, keď končí svoju výzvu pozdravom „Áno Európe, nie vojne“. Preto hlavným predmetom sporu by nemala byť samotná myšlienka referenda.
Referendum o NATO je zbytočné. Vstup do tejto organizácie bol v programe každej vlády samostatnej Slovenskej republiky a sú zaň všetky parlamentné strany s výnimkou tej najmenšej. To dostatočne legitimizuje kroky, ktoré podniká dnešná vláda. Avšak iba politicky naivný človek si mohol myslieť, že sa nenájdu sily, ktoré budú požadovať referendum o NATO a budú si ho schopné petičnou akciou vynútiť. Na takúto možnosť sa bolo treba zavčasu pripraviť.
Začať treba od motívov aktérov jednej i druhej referendovej iniciatívy, ktorí sa najmä v prípade KSS až dojemne zaštiťujú potrebou demokracie. Najprv je však potrebné medzi zástancami referenda oddeliť tých, ktorí v referende vidia nástroj na protinatovskú politiku a naplnenie svojich politických ambícií, od tých, ktorí referendum chcú iba preto, že sa cítia podceňovaní nedostatočným, zjednodušeným či lacno ideologizovaným argumentovaním v prospech vstupu do NATO zo strany vládnucej elity. Lebo úcta k tejto druhej skupine v podobe hlbšieho vysvetľovania dôvodov, prečo je NATO pre Slovensko potrebné, z nej môže urobiť racionálne argumentujúcich zástancov zakotvenia SR v systéme kolektívnej obrany. A spojencov v zápase predovšetkým s KSS, ktorá chce v ľudovom hlasovaní dosiahnuť revanš za 17. november, vyčlenenie Slovenska zo spojeneckých zväzkov s USA a historické znemožnenie ponovembrovej politickej elity.
Že obnovenej KSS, na webovej stránke ktorej si možno prečítať ódy na Stalina, v tomto úsilí objektívne pomáha popredný predstaviteľ katolíckeho disentu a bývalý predseda KDH, si možno vysvetliť iba tým, že vidí v odstrihnutí Slovenska od NATO postavenie bariéry proti zhubnému liberalizmu najmä americkej proveniencie, ktorý údajne ohrozuje osobitý slovenský duchovný svet. Pochopiteľné sú aj motívy tých príslušníkov vojenskej elity, ktorí si nenašli miesto v armáde reformujúcej sa v súlade so štandardmi NATO. Že cestu za akýmsi osobitným postavením v strednej Európe podporujú národniarski izolacionisti, pacifisti a radikálni ľavičiari, tiež až tak neprekvapuje.
Prekvapuje iba intelektuálna naivita umelého rozdeľovania „dobrej EÚ“ od „zlého NATO“, v ktorom je začlenená drvivá väčšina členských krajín Európskej únie a chystajú sa doň vstúpiť aj všetky kandidátske krajiny na vstup do únie. Alebo žeby naozaj iba Slovensku bola súdená úloha zvestovať pravdu poblúdeným európskym národom?
V každom prípade - nemôže sa z tohto bizarného konglomerátu odporcov vstupu Slovenska do NATO, ktorý sa bude mobilizovať v priebehu petičnej akcie a počas pravdepodobného referenda, dať dokopy celkom slušný elektorát pre prípadného kandidáta na prezidenta?
Autor: PETER WEISS(Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity)
