Paralelne s literatúrou sa venuje výtvarnej tvorbe.
* Detskej čitateľskej verejnosti ste sa predstavili knižkou meditatívnych rozprávok Damianova rieka. Knižku ste si aj sám ilustrovali a podarilo sa vám dosiahnuť cieľ, ktorý ste si vytýčili – vytvoriť „knihu – šperk, ktorá by celá vyžarovala jednotným duchom spirituality krásna a tajomstva“, ako ste sa nedávno vyjadrili. O tom, že sa vaše slová naplnili, svedčí aj ocenenie z roku 1996 zo Švajčiarska, kde vám udelili medzinárodnú Čestnú cenu IBBY za knihy pre mladých ľudí. Okruh čitateľov Damianovej rieky ďaleko prekročil detskú vekovú hranicu. To potvrdzuje, že dobrá detská kniha nemá vekovo limitovaných čitateľov. Svoje umelecké sebavyjadrenie ste našli v meditatívnej rozprávke. Aktuálnosť jej posolstva nadobudla pri súčasnom „zabávačskom“ trende v literatúre mimoriadnu naliehavosť. Ako tento problém pociťujete vy?
– Naša rodina je známa tým, že nemáme televízor. Rozhodli sme sa pre tento nevšedný druh askézy práve preto, lebo sme pociťovali problém „zabávačstva“, ktorý spomínate. Dnešný malý človiečik saje farebné telelimonády doslova s materinským mliekom. Akčné thrillery, hollywoodske rozprávky s presladeným happy endom, seriály bez konca, kakaovníci, Pokémoni, reklamy – to všetko sa stáva základnou potravou detskej duše. Čím nástojčivejšie moderný človek bráni svoju autonómiu, tým väčšmi sa, paradoxne, stáva otrokom veľkej mediálnej manipulácie. Jeho etika, názory, oblečenie aj jeho účes sú iba kópiou televízneho hrdinu. A celé sa to odohráva za veľkého psychologického nedorozumenia – televízia totiž nikdy nechcela pred človeka stavať životné ideály, ani etické vzory, má jediný cieľ – chce občana zabávať. A chce za to od občana iba peniaze, čo najviac peňazí. Preto sa divákovi neodváži povedať nič, čo by nechcel počuť. Je to obojstranná závislosť. Autor vyrába zábavu podľa priania väčšinového diváka a väčšinový divák je tou zábavou vytváraný na svoj vlastný obraz. Ťažko povedať kto stvoril koho.
A podľa vzoru televízie sa začal správať aj knižný trh. Spisovatelia podvedome cítia, že ich potenciálny čitateľ nie je milovníkom kníh, ale televíznym konzumentom. Televíziou oddojčený človek nie je schopný premietnuť si zložité vetné konštrukcie do vnútorných obrazov. Je zvyknutý na filmové dialógy, pri ktorých nie je čas zastaviť sa a rozmýšľať. A tak sa dnes aj knihy (a nie len pre deti) píšu podľa rovnakého metra, ako sa zostavujú televízne programy.
Patrím medzi tých niekoľkých bláznov, ktorí píšu, aby sa tej malinovkovej vlne ničoty postavili na odpor. Píšem, aby som vyslal medzi deti aj dospelých tajnú správu, zasieval tiché sprisahanie, nenápadné hnutie odporu proti plytkosti konzumnej spoločnosti, proti tomu unudenému tupému otroctvu, ktoré zvykneme nazývať životnou úrovňou alebo verejnou mienkou.
* V našom poslednom rozhovore ste hovorili, že by ste radi napísali knižku pre menšie deti, ktorá by mala charakter reportáže z výletov do rozprávky, na ktoré sa hrávate so svojimi deťmi. Vaším ďalším tvorivým zámerom bola „trilógia noviel, v ktorých by sa surové reálne aspekty života prelínali s duchovnými a mystickými rozmermi“. Za päť rokov sa zrodila knižka, ktorá v sebe nesie črty obidvoch tvorivých zámerov. Sám ste ju aj ilustrovali a výsledkom je opäť nevšedný, umelecky výrazný knižný artefakt – Čintet. Kniha rozvírila literárnu i ilustrátorskú hladinu a upútala pozornosť čitateľov aj literárnej kritiky. Získala Cenu VÚB v kategórii literatúry pre deti a mládež za rok 2000. Aké boli cesty k tomuto dielu?
– Oba spomínané tvorivé zámery ešte len čakajú na realizáciu. Kniha pre deti a ich rodičov o tom, ako chodiť do rozprávky, je už v základe pripravená. Pred časom sme s deťmi po večeroch nahrali na diktafón dvanásť dialógov – ukážok nášho pobytu v rozprávke. Už zostáva iba prepísať texty, štylisticky ich upraviť, napísať úvod a záver a kniha je hotová. Bude to taká praktická príručka s receptom ako čeliť diktatúre televíznej obrazovky, s presným návodom ako si so zatvorenými očami stvoriť a pozerať svoj vlastný celovečerný film. Trilógia noviel ešte iba čaká na svoj vznik. Čintet, je naozaj, akoby syntézou oboch spomínaných projektov. Začal vznikať na podnet pani Panákovej z rozhlasu. Nahovárala ma, aby som napísal texty pre rozhlasový Večerníček. Z týchto pokusov sa najprv zrodili Minimýty – čítanie výlučne pre dospelých a neskôr Čintet, ktorý sa síce úspešne prid?ža sveta detí, no postupne otvára problémy, ktorým môže porozumieť iba dospelý čitateľ. A tak podobne ako Damianova rieka, aj Čintet patrí deťom, ktoré kladú otázky dospelým, a dospelým, v ktorých ešte žije dieťa.
* Čintet je hra, ktorá má svoje presné pravidlá. „A tie sa skrývajú vnútri každého, kto hľadá. A hľadá nie v sebe, ale mimo seba, hľadá tajomstvo, hľadá čosi väčšie, než je sám (str. 247). Čintet je hra o živote, smrti a znovuzrodení. Povedali ste, že človek je bojiskom, na ktorom sa odohráva zápas medzi dobrom a zlom, že neveríte lacným psychlogickým cestám k duchovnu. V Čintete je všadeprítomná postava vesmírneho baránka ako „očistnej spaľujúcej cesty k Bohu“. Do akej miery je človek na tejto ceste slobodný a do akej miery nás zasahuje predurčenosť?
– Hra „Život“ môže mať zmysel iba vtedy, ak je človek slobodný. Pravidlá by boli zbytočné, keby sme nemali možnosť porušiť ich. V Čintete sa Damianovi sníva sen: Ocitne sa v bludisku. Zjaví sa mu prastarý otec. Damian sa ho spýta, čo znamená slovo čintet. „To slovo je na to,“ odpovedá mu starký, „aby mu nik nerozumel. Tajomstvo ťa robí človekom. Tajomstvo ti dáva slobodu. Zmysel majú iba činy, ktoré ťa premieňajú. A meníš sa iba slobodným rozhodnutím. Keby si vopred vedel všetko, nemohol by byť tvoj čin slobodný. Iba v zatajenom svete môžeš zo slobodne zvolenej lásky vykonať činy dobra.“
Dnes sa rozmáhajú konzultácie s veštkyňou, ktorá vám povie o budúcnosti, o tom čo vás čaká. Ak by predpovede mali naozaj platiť, museli by sme žiť vo svete, kde je všetko vopred určené. Boli by sme iba bezduchými bábkami v rukách osudu.
* Do príbehov Čintetu je zakomponovaných aj niekoľko literárnych a rozprávkových postáv známych autorov (Andersen, Tolkien, Carrol, Sandburg...). Eva Jenčíková sa k nim v doslove knižky vyjadrila: „Ide o ďalšiu tematickú rovinu knihy, v ktorej autor reflektuje problém literárneho tvorcu a jeho postáv a problém mýtotvorby, fantázie a hry.“ Aké miesto vo vašej knižke ste týmto postavám prisúdili vy? Čo vás k tomu inšpirovalo?
– Človek žije prinajmenšom v dvoch svetoch, ktoré sa navzájom prelínajú. Vonkajší svet – vesmír nezávislý od našich myšlienok a predstavivosti – a vnútorný svet, v ktorom všetkému dávame mená, a tomu, čo pomenujeme, prisudzujeme vzájomné vzťahy. Z tohto materiálu tkáme veľké mýty o zmysle a celistvosti Bytia. Tam sa rodia príbehy, krajiny, postavy, mystéria, ktoré osídľujú nehmotnú prírodu ľudského ducha. Veľký kozmos ľudského ducha je uschovaný v knižnici sveta. Knihy sú brány do sveta ľudskej predstavivosti, do vesmíru možno ešte komplikovanejšieho a fascinujúcejšieho ako je ten, ktorý svojím ďalekohľadom a mikroskopom skúma vedec. A písať knihu, vymýšľať rozprávku znamená pridávať k tomu svetu ďalší kontinent. Preto sa v Čintete zjavujú útržky z iných príbehov. A všetko to nakoniec ústí vo veľkej metafore, ktorá naznačuje, že podobne ako my tvoríme svojím duchom literárny svet, sme možno tvorení i my Duchom nekonečne väčším, ako je náš.
* Čintet je majstrovsky ilustrovaná kniha – množstvo farbistých imaginácií a metaforických podobenstiev, ktoré sa aj prostredníctvom literárneho textu otvárajú pred vnútorným zrakom čitateľa, sú plasticky vkomponované do umeleckého slova. Vaša výtvarná paralela sa rozvíja nemenej úspešne ako literárna. Roku 1997 ste sa predstavili na samostatnej výstave v Londýne, vystavovali ste na BIB´97 v Bratislave a na výstave Slovenské knižné ilustrácie vo Fínsku. Vaše ilustrácie boli prezentované aj na kolektívnej putovnej výstave 55 svetových ilustrátorov z BIB´97 v Japonsku a v roku 2000, na výstave ilustrácií vo Vancouveri v Kanade. Akým spôsobom sa ovplyvňujú a prelínajú vaše výtvarné a literárne inšpirácie? (Aj vo vašich knižkách, pravdaže).
– Možno vás to prekvapí, ale to, čo ich spája, je hudba. Hudba je v Čintete hlavnou metaforou duchovného sveta. Ľudskú reč mení na poéziu hudobný prvok obsiahnutý v rytme a obraznosti slov. Vizuálny objekt sa mení na artefakt znovu len vďaka hudobnému prvku obsiahnutému v štruktúre, v proporciách foriem, farieb, škv?n a línií. Možno píšem a maľujem iba preto, že nedokážem komponovať hudbu. Ak pri pohľade na moje maľby, alebo pri čítaní môjho textu človek začuje hlboko v sebe hudbu, stalo sa to v čo som dúfal.
* Roku 1997 vyšla vaša básnická zbierka Tehilim. Piesne diaľok, smrti, pútnikov a modlitieb sú duchovným prepojením na biblické slovo. Cyklus Sviatosť manželstva vyhmatáva kontaktné body ľudskej lásky a lásky absolútnej – Božej. Problém kultúrnej dezintegrácie sveta, ktorého sa v knižke dotýkate, zasahuje aj súčasnú rodinu. Ako vidíte reálny obraz a perspektívy rodinnej inštitúcie v súčasnom spoločensko-sociálnom kontexte?
– Filmové mýty, ktoré tvoria základ všeobecne rozšíreného telenáboženstva, predstavujú manželstvo a rodinu ako peklo nudy, z ktorého treba uniknúť do raja krátkodobých vzrušujúcich lások. Osobnosť moderného hrdinu je zredukovaná na, produkujúci a konzumujúci stroj. Keď hrdina myslí na ženu, myslí na ňu podobným spôsobom, ako myslí na kúpu nového auta. Keď sa objaví novšia značka, vymení ju. Médiá vytvárajú ilúziu, že sex je izolovanou telesnou potrebou, ktorú je možné ukojiť rovnako mechanicky ako močenie. Sexualita však v skutočnosti prestupuje celou našou bytosťou a nemožno ju oddeliť od vzťahu, od zodpovednosti, od umenia komunikácie. Nemožno ju užívať ako drogu, ochutnávať nezáväzne ako čokoládu.
Láska mužov a žien je vďaka týmto mýtom chudobnejšia. Milovanie je dnes iba nepretržitou reprízou mája, zakaždým v inej záhrade. Z okvetí sa však nenarodia plody a naše pivnice sa na jeseň nenaplnia sladkým ovocím.
Inštitúcia rodiny je možno v kríze. Fakt manželstva však zostáva nezmenený. Tým faktom je, že iba jedna žena a jeden muž môžu splodiť dieťa. Neexistuje človek, ktorého by splodili dvaja otcovia, ani dieťa, ktoré by porodili dve matky. Či pri našom milovaní za tento fakt preberieme zodpovednosť, zostáva etickou výzvou dnes, tak ako kedysi, bez ohľadu na stav inštitučnej formy.
Keď som mal osemnásť a veril, že človek je len náhodným zhlukom biochemických reakcií, bol som rozhodnutý, že do manželstva nikdy nevstúpim. Načo sľúbiť vernosť, keď neviem, čo so mnou tie biochemické reakcie zajtra urobia. Keď som mal 28, odhodlal som sa vystúpiť na svätú horu manželstva. V dvadsiatke totiž môj prázdny vesmír naplnil Boh. Odvážil som sa, lebo som pochopil, že skutočná láska zahŕňa v sebe aj sebaobetovanie.
* Viem, že o knižnú tvorbu sa úspešne pokúšajú aj vaše deti...
– Naše deti už vstúpili do tej veľkej knižnice sveta. Keďže z kúta detskej izby na nich nečíhal ten starý požierač fantázie – televízor, stali sa nielen náruživými čitateľmi, ale aj náruživými pisateľmi textov. Každý z nich už za túto neobvyklú neresť dostal nejaké ocenenie. Damian za knihu rozprávok dostal v medzinárodnej súťaži v Taliansku prvú cenu. Dostal niekoľko cien aj za poéziu. Deborka v Taliansku tiež získala jednu z cien. Tento rok na celoslovenskej súťaži získal za básničky prvú cenu aj Jonatan. Je to úžasné čítať texty svojich detí a vidieť, ako sa v nich rodia ďalšie nové kontinenty nesmierneho sveta ducha, zazrieť vzdialené svetlá krajín, ktoré sa pravdepodobne zrodia v čase, keď tu my už nebudeme.
Rozhovor bol uverejnený v Knižnej revuje č. 10/2001
Autor: Ľubica Kepštová
