„Do prírody patrí zver a človek do kaviarne,“ spieva Szidi Tóbiás. Vyznavačov kaviarenského života je dosť. Majú dlhý rodokmeň – prvé kaviarne sa v Európe objavili ešte v 17. storočí. Kde inde, ako v Mekke kaviarenského života – vo Viedni. Prvá sa však nevolala Pri viedenskej káve, ale krčmovo Pri modrej fľaške. Asi preto, že dovtedy sa vysedávalo iba po pivniciach a vinárňach. Turecký nápoj „cahve“sa sem však akosi nehodil.
Káva sa vraj do Viedne dostala vďaka obliehaniu Turkami. Našťastie, neúspešnému. Keď porazení Turci narýchlo opúšťali mesto, zanechali v ňom vrecia so zelenou kávou. Spočiatku sa predávala iba v stánkoch ako jarmočná atrakcia. Kávu naučil Viedenčanov piť až dôstojník cisárskych vojsk, ktorý sa dostal do tureckého zajatia. Mal šťastie v nešťastí – zo zajatia vyviazol a ešte ho tam naučili variť kávu. Učiteľov mal výborných, veď v Istanbule bol prvý verejný výčap kávy už v roku 1554.
Keď vo Viedni vznikla Modrá fľaška, kaviarne začali pribúdať jedna za druhou. Čoskoro sa stali miestom spoločenských stretnutí. Najmä po tom, čo ktosi podnikavý prišiel s nápadom umiestniť do nich biliard a čerstvé noviny. Keďže pre ženy lákadlá neponúkali, boli doménou pánov.
Ženy chodili do cukrární. Tie sa však na dnešné nepodobali, sladkosti sa v nich iba predávali, posedieť sa tam nedalo. Až v 19. storočí, keď sa pre hospodárske krízy zvýšili ceny kávy, kaviarnici museli niečo vymyslieť, aby sa do ich podnikov neprestalo chodiť. A tak sa k slovu dostali zákusky a za kaviarenské stolíky zasadlo aj nežné pohlavie.
