Antiglobalisti tvrdia, že McDonalds je symbolom celosvetovej americkej rozpínavosti. Ale pamätá si ešte niekto na to, ako boli prvé „mekáče“ v zahraničí prijaté? Napríklad v roku 1974, keď ľudia čakali hodiny v radoch, aby si mohli dať prvý naozajstný americký hamburger v Londýne. Alebo keď sa zlaté oblúky po prvý raz preklenuli nad Moskvou, boli oslavované ako symbol oslobodenia. Ešte v roku 1994 čakali ľudia v deň otvorenia pobočky v Kuwait City v niekoľko kilometrov dlhom rade automobilov, čakajúcich na obslúženie pri okienku McDonalds, píše časopis Newsweek.
Tie časy sú už preč. Spoločnosť McDonalds nedávno oznámila, že po prvý raz po 37 rokoch zaznamenala nie zisk, ale štvrťročnú stratu. Od roku 2001 sa realizuje zatváranie pobočiek a badať výrazné spomalenie otvárania nových.
Počas uplynulého desaťročia bol McDonalds zosobnením nadnárodného rastu, symbolom spoločnosti, preskakujúci od úspechu k úspechu. Precenil snáď moloch svoje sily?
Bolo by lákavé predpokladať, že by problémy siete reštaurácií McDonalds mohli odrážať rozšírenú nevôľu voči Spojeným štátom a ich globalizujúcej kultúre. Odborníci sa však zhodujú, že toto nie je pravý dôvod. Spoločnosť vraj dopláca na svoje vlastné chyby.
McDonalds bol od začiatku existencie posadnutý vlastným rastom, pod hlavičkou prísneho dodržiavania kvality a čistoty. Aj vďaka tomu v rokoch 1965 - 1991 zaznamenával stabilný 24-percentný priemerný rast. Konkurencia doma v USA priostrovala - spoločnosť sa teda čím ďalej tým viac orientovala na zahraničie. V roku 1996, keď vrcholila jej zahraničná expanzia, otvárala 2000 nových reštaurácií po celom svete.
Lenže teraz sa zdá, že dopyt na americkom trhu je dávno presýtený a vo svete sa spoločnosť McDonalds rozšírila príliš rýchlo do krajín, kde si len obmedzené množstvo ľudí môže dovoliť „hambáč za doláč“. Spoločnosť akoby strácala svoj podnikateľský nos. Vlani na jeseň v Spojených štátoch síce v snahe pochovať konkurenciu zaviedla lacné „dolárové jedlá“, ale vyvolali len cenovú vojnu, ktorá viedla k prepadu celého priemyslu rýchleho občerstvenia. McDonalds príliš pomaly reaguje na obvinenia, že ich jedlá sú príliš tučné a prepchaté prázdnymi kalóriami. Doma nad spoločnosťou visí hrozba prívalu zdravotníckych žalôb v štýle veľkých súdnych prípadov proti tabakovému priemyslu.
V zahraničí si McDonalds počína o trochu lepšie. Tu a tam sa mu podarí šliapnuť vedľa, ale prinajmenšom sa snaží rešpektovať národné chute, vo Francúzsku príliš nevystrkuje zlaté oblúky, otvára okienka s prejazdom pre snehové skútre vo Švédsku, ponúka vegetariánske burgery v Indii, kóšer pokrmy v Izraeli, v Nórsku McLaks s grilovaným lososom, v Hongkongu sladké koláče z červených fazúľ a pivo v Nemecku. Lenže čím viac sa spoločnosť snaží byť lojálnou, tým menšou novinkou sa stáva. Napríklad Tokio dostalo svoj prvý „mekáč“ v roku 1971 a absorbovalo ho tak dokonale, že Japoncov cestujúcich na Havaj šokovalo, že aj Američania poznajú ich „makku“.
(čtk)
