Kedysi sa dohodli, že zomrú spolu v roku 2035. Jaro Filip na Jula Satinského dlho nečakal. FOTO - TASR
Na jednej strane si človek vydýchne, že to bola len propaganda – na druhej strane si myslím, že by mi to elegantne vyriešilo starobu. Nemusel by som brať lieky, písať fejtóny, každý deň sa sprchovať a zháňať deťom dačo pod zub. Nemusel by som trnúť, či naša cestovná kancelária bude mať na spiatočné letenky z Bahám. Oj, čo všetko by som nemusel!
Keby bolo keby – boli by sme v nebi! Najprv by sme si postáli všetci pred nebeskou bránou a čakali by sme na azyl. Ľudský zástup by sa tiahol do nekonečna (stálo by v ňom vyše päť miliárd ľudí!)
Tristo hrmených aj s koncom sveta! Mnohým by to pomohlo, ale predovšetkým by to pomohlo všehomíru. Ten si s uľahčením vydýchne. Na mobilné telefóny bol už alergický. Zmĺknu mobily aj cvrčkovia, zmĺkne milánska Scala, Metropolitan aj Krútňava v SND.
Nastane velebné ticho. Ešte aj jazykovedci sa prestanú hádať, či je vesmír správnejší výraz ako všeho- mír?
Cyril vraj tvrdil, že „všehomír“, Metod sa vraj zaťal a vravel zásadne „vesmír“. Hamlet bol za „hviezdne svety“, Ľudmila Pajdušáková-Mrkosová nemala vyhranený názor. Ale po konci sveta zhasnú lampy, zmĺknu polemiky, bude tma. Naozaj bude tma? Ale kdeže! Velebne bude svietiť slnko. Na čo bude svietiť, to sa zatiaľ s istotou povedať nedá. Jedni sa domnievajú, že slnečný svit bude nanič, iní tvrdia, že sa v slnečných lúčoch zjaví nová obežnica. Ktovie, či priletí už aj s hotovými komunistami, alebo budú zasa zakladať bunky ako minule? Tristo hrmených aj s koncom sveta! Takto nás prekabátiť! Nuž ale – nič sa nestalo: pokračujeme v jazde. Držme si klobúky, ideme z kopca. Ale – aj tak mi je ľúto, že nebol predvčerom koniec sveta! Už by som možno bol pred nebeskou bránou na rade. Ľudí v zástupe ubúda. (Rusi by vtrhli po konci sveta do neba s božou pomocou zvláštnym koridorom…)
Teraz aby som si zasa každý deň ráno čistil zuby a čakal, či to tu dá do poriadku Mjartan alebo Fico.
Július Satinský, 9. 3. 1999, Domino fórum
Dvojica Lasica – Satinský bývala pravidelným a obľúbeným hosťom českého míma v jeho Divadle Bolka Polívku:
„Naši prví hostia boli Milan Lasica s Júliusom Satinským. Máme s nimi krásnu dohodu, rovnako ako s Bartoškom a Heřmánkom, že oni hrajú zadarmo u nás a my u nich. Prišli do foyer a Satinský hneď ku mne: „Á, pán majiteľ, pán majiteľ,“ a ako nosím koženú „ľadvinu“, ktorá je stále plná papierov, adries a občianskych, Lasica to komentoval: „Aha, tam má tržbu.. Hovorím im: „Chlapci, chcete pivo?“ Prikývli, dali si pivo a chceli platiť. Naznačil som im, že je to pozornosť podniku, teda divadla, pretože divadlo sa podnikom nazvať nedá. Lasica si so Satinským vymenil pohľad a sucho skonštatoval: Skrachuje.
A šli do hereckej šatne. Ja riaditeľsky za nimi, a pristihol som Milana Lasicu ako rozsvecuje všetky lampičky, jednu za druhou, aj stropné svetlo a spiklenecky a jánošíkovsky hlasno šepká Satinskému: „Nech skrachuje!“ (Z knihy
Bolek Polívka v manéži i mimo)
