Keď som bol ešte malým žiakom, veľmi som sa hanbil chodiť v škole na toaletu. Nechcem to tu príliš rozmazávať, ale vždy, keď to na mňa prišlo, radšej som sa vrátil domov, aj za cenu vymeškanej hodiny. Teraz som už vyrástol, osud ma zavial na Slovensko, a tu musím sem-tam použiť aj verejné záchody. Naposledy na autobusovej stanici v Bratislave. Čo sa vlastne stalo?

Vošiel som do pánskych toaliet, hneď pri vchode ma zastavila mladá pani a čosi sa ma pýtala. Nerozumel som, navyše, otázky na verejnej toalete som vonkoncom neočakával. Bolo mi to veľmi trápne, veď sme cestovali na svadobnú cestu do Prahy, a ja som v takejto chúlostivej situácii zasa potreboval pomoc svojej milej ženy. Vkročila do pánskych toaliet, a zistila, o čo ide. Išlo o poplatok za použtie toalety. Pošepla mi: „Masíček, dve koruny za malú a päť korún za veľkú,“ a pokračovala: „Môj manžel bude cikať.“

Je to sen alebo skutočnosť, že sa ma na toalete pýtajú, či idem na malú, alebo na veľkú? Prečo sa mám dáme, ktorú som v živote nevidel, zdôverovať za dve alebo päť slovenských korún s mojimi najintímnejšími potrebami? Čo by sa stalo, keby som ju tak oklamal? Budem potrestaný?

Videl som už platené toalety v USA. Na rozdiel od bratislavskej autobusovej stanice to však boli vyblýskané kúpeľne a toalety s množstvom kozmetických prípravkov a pomôcok, niekde dokonca ponúkal svoje služby čistič topánok. Toaletári sú tam obyčajne ľudia oblečení v slušnom obleku, veľmi zdvorilí a taktní.

Chápem, na čo potrebujú slovenskí toaletári peniaze, viem, že papier, mydlo a čistenie nie je zadarmo. Neprekáža mi zaplatiť za služby, ale načo tá spoveď a cenový rozdiel? A potom – cestovatelia bývajú aj cudzinci, ktorí väčšinou nehovoria po slovensky. Taký rozhovor medzi toaletárkou a cudzincom, ktorý nemá šancu pochopiť, čo od neho na neúhľadnom zdrape papiera nalepenom na dverách vlastne žiadajú, by sa mohol skončiť aj neslávne.

Autor: MasahikoAutor je novinárom momentálne žijúcim na Slovensku