Speváčka Jana Kirschner má 24 rokov a získala už skoro všetky ceny, ktoré sa na Slovensku dajú dostať za hudbu, okrem tej za celoživotné dielo. Pre posledného Slávika si neprišla.
Od spevu prešla k skladaniu pesničiek a písaniu textov, vďaka Andrejovi Šebanovi jej už nie je cudzia ani slovenčina. Nové veci sa najradšej učí tak, že sedí a počúva ľudí, ktorí dokážu rozprávať o hudbe. Žije medzi svojou partiou hudobníkov: Martinom Wittgruberom, Petrom Bičom, Igorom Ajdži Sabom, Martinom Gašparom, Robom Ristom. Kapelu usmerňuje manažér Jožko Šebo. Niekedy sa cestou na koncert tak smejú, že musia odstaviť auto, aby nehavarovali.
Stretnúť sa s JANOU KIRSCHNER už nie je celkom ľahké. Keď si konečne medzi koncertmi v rôznych mestách, väčšinou v Čechách, nájde čas, ani ten nemôže venovať len svojej hlave a diktafónu. Pri našom stole sa striedajú fotografi, hudobníci, rôzni ľudia, ktorí striehnu, kedy sa konečne náš rozhovor dostane k novoročným želaniam a teda svojmu koncu. Lenže s Janou Kirschner nie je ľahké odviesť reč od hudby. To je to, čo ju baví a neustále zamestnáva.Po odovzdávaní Slávika sme sa z médií dozvedeli, že ste nevďačná svojim fanúšikom. Cítili ste z ich strany nejaké výčitky, že ste si neprišli po cenu?
„Z ceny sa teším, užila som si ju, blízki ľudia mi posielali esemesky. Inak som o ničom nevedela. Všetko sa strhlo o päť dní neskôr, keď som odišla do Amsterdamu. Nič netušiac som chodila na koncerty, až v nedeľu, keď som sa vrátila, mi Jožkova dcéra povedala, čo sa deje. Všimla som si, že sa na mňa ľudia tak súcitne dívajú. Prišlo mi to celé zbytočné. Nepodstatné. Necítim sa ako zlý človek, ale každý má právo vyjadriť svoj názor, rozhodnúť sa, či tam pôjde.“
Váš manažér dodatočne objasnil, že ste nechceli byť na jednom pódiu s Michalom Davidom, obľúbeným spevákom bývalého režimu. Nedalo sa to povedať verejne? Upozorniť na to, že tento šoubiznis nie je v poriadku?
„Michal David je úplne v poriadku, sú akcie, na ktorých nemôže spievať nikto iný. Každý má svoje miesto, ja tiež nechodím vystupovať na diskotéky. Ale u niekoho nefunguje sebareflexia. Bolo mi ľúto, že na Slovensku je kopa dobrej hudby, kapiel, ale my si neustále voláme ľudí zvonku, ktorí nám nič nehovoria. Sú aj iní hudobníci, ktorí by dali tomu programu umeleckú hodnotu.“
Rozmýšľali ste niekedy nad tým, kto tu vyhráva Slávika – vy, Marika Gombitová, ktorá momentálne nespieva, a trebárs Jadranka? Aký tu vládne vkus a pre koho spievate?
„Nezaujíma ma, čo robia iní ľudia. Sledujem kapely, ktoré ma zaujímajú a inak fungujem s mojimi hudobníkmi ako uzavretá komunita a venujeme sa hudbe. Náš život nie je o cenách, naozajstné ceny prichádzajú na koncertoch. Jadranka je však pracovitý človek. Vo svojom biznise ide naplno.“
(Do rozhovoru vstupuje manažér Jozef Šebo): „Veľmi tomu nerozumiete. Keby som vyprodukoval duet s vami, pani redaktorka, a my dvaja by sme ho naspievali, čo by ste robili, keby vás vyhlásili za bronzového slávika? To je popularita. To, že Jana spieva Little Sister a zároveň je zlatý slávik, v tom sa už nik nevyzná !“
Ako vychádzate s manažérom, ktorý za vás pomaly aj dýcha?
„Tak to nie je! Naša kapela žije úplne iným spôsobom. Myslíme rovnako. To nie je tak, že Jožko si niečo vymyslí, natlčie mi to do hlavy a ja podriadene sedím. Potrebujem človeka, ktorý mi raz za čas ukáže cestu, lebo ja som domotaná. Neviem si predstaviť, že by som mala riešiť aj koncerty, cestovanie, skúšky.“
V časopise Reflex ste svoju komunitu vykreslili až naivným spôsobom, ako sedíte, hladkáte sa a objímate. Ako je to v skutočnosti?
„Škoda, že sa to nedá preniesť a v novinách to vždy vyznie inak. Realita je možno ešte lepšia. Je vzácne, ak sa nájdu takíto ľudia. Sme hrozne dobrí priatelia, to nie je Jana Kirschner a kapela, ktorá príde zahrať na koncert. Potrebujem ich. Neviem si predstaviť, že by som bez nich niekam odišla spievať a hľadala by som si nových hudobníkov.“
Nie je trochu na škodu vystavať si okolo seba malé opevnenie a v ňom si žiť svoj svet?
„Strašne to oslobodzuje! Samozrejme, že sa ku mne niečo ‘zvonku‘ dostane, raz za čas si na pumpe kúpim ten najhorší bulvár a nestíham sa čudovať, v čom ľudia idú. Nerozčuľujem sa nad tým, ani nerozmýšľam – poviem si okej, asi je to pre nich to najlepšie, čo môžu robiť.“
Ak uzavretý celok nedostáva energiu zvonku, po čase zhasne. Nemyslíte si, že by ste mohli zažiť aj niečo úplne iné? Stretnúť úplne iných ľudí?
„Stále stretám nových ľudí, prijímam informácie. Ešte stále môže veľa prísť. Sme na začiatku a energia sa stále len nabaľuje, dodávajú nám ju ľudia na koncertoch. Hráme po kluboch, kde je nabitá atmosféra. Energia sa nedá vybiť, to neexistuje!“
Čo keby vás uchvátilo niečo iné, napríklad túžba niečo študovať?
„Mám doma požičané klávesy od Martinka Wittgrubera. Keď som mala asi desať rokov a chodila som na klavír, bola som lajdák a teraz prichádzam na to, ako rada by som sedela za klavírom a hrala tak, ako to počujem v hlave. Je to utrpenie, kým nájdem správny akord, trvá mi to aj pol hodiny. Chcela by som mať doma naozajstný klavír, učiť sa na ňom a hrať možno aj na koncerte. Všetko však robím povrchne, nie som človek, ktorý by trikrát do týždňa chodil na hodiny do ľudovej školy.“
Je veľký rozdiel medzi tým tvoriť hudbu sama a spoliehať sa vo všetkom na producenta?
„Robiť si hudbu je oveľa ľahšie. Najľahšie. To je ale prerozdelenie sveta – niekto vie to, niekto iné. Keby boli všetci dokonalí, čo by robil producent alebo textári? Mne sa to zdá ľahké, sadnem si s gitarou, alebo ku klávesom a hrám, čo mi napadne. Pri tom si píšem texty, zapálim si cigaretu. Hrám si väčšinou v noci. Píšem konkrétne veci, ktoré sa vo mne odohrávajú.“
Nerušíte nočným hraním susedov v paneláku?
„Ani nie. Raz som si púšťala nahlas Princa a Purple Rain a sused zhora sa prišiel opýtať, či by som to nemohla dať predsa len trošku tichšie. Hoci keď hrám pri otvorenom okne, asi to počuť na dvor. Zvykla som si na to. Sedím v kuchyni a viem, že niektorí ľudia z paneláku oproti sa cez okno dívajú, ako hrám. Ja sa potom dívam do ich okien a tam tiež vidím všelijaké veci, tak to funguje.“
Ako to berú rodičia, keď čítajú, že ich dcéra je doma v Bratislave a za rodinu považuje svojich hudobníkov?
„Celkom v poriadku, len niekedy mi dajú najavo, že by som mohla viac chodiť domov. Vtedy sa zbalím, ranným icečkom idem do Žiliny, kam pre mňa príde ocino. Mama pozná po mene všetkých ľudí v kapele, keď ideme okolo Martina, vždy sa tam zastavíme. Nie je to tak, že kapela ma má a rodičia nie. Aj mne rodičia niekedy chýbajú. Prídem domov do prázdneho bytu, úplne unavená a nik mi neuvarí čajík, ani sa nepostará, som odkázaná sama na seba. Ale to patrí k životu, nie?“
Oveľa častejšie teraz hráte v Čechách. Prečo?
„Lebo nás tam volajú.“
Na Slovensku nie sú peniaze na šnúru?
„Nezháňame ich. Z Čiech zavolajú ľudia z klubu, ktorí to sami vybavia, aj spropagujú. Určite urobíme šnúru aj doma, ale nie megalomanskú, len obľúbené miesta, kluby.“
Ani nová platňa nie je štadiónová.
„Je to intímna záležitosť, v klube znie ako med. Nám sa tam hrá lepšie, ľudia sú blízko a komunikácia je jasná. Chcela by som urobiť koncert aj v Bratislave, ale zatiaľ sme nenašli vhodný priestor. Nie je tu ten regulárny klub, kam by všetci chodili na malé pivko a počúvali kapelu.“
Od čoho záleží, na ktorú charitu a na ktorý firemný večierok pôjdete spievať?
„To riadi Jožko, na mňa našťastie títo ľudia nemajú telefón, lebo ja by som to nevedela riešiť. V každom prípade nás na charitu musí pritiahnuť niekto, koho máme radi. Či už je to charita alebo firemná párty, musíme z nej mať dobrý pocit. Nezáleží na tom, aký je na komerčných akciách honorár.“
Vážne? Tam nehráte pre peniaze?
„Samozrejme, je to väčšina našich príjmov. Robíme to pre peniaze, ale vždy sa z toho vykľuje koncert. Ľudia z neho majú väčší zážitok, ako keby som na pódiu stála sama a otvárala ústa na plejbek.“
Vraj máte ponuky aj zo zahraničia. Aké sú?
„Občas prídu nejaké mejly, ľudia zháňajú moje cédečko, alebo chcú pustiť nejakú pesničku v rádiu. Odozvy jednoznačne sú a cesta, ako sa dostať hrať von, je otvorená. Chcela by som, aby platňu vonku niekto vydal, ale mne by sa viac páčil malý nezávislý label. Je jeden taký človek v Londýne, ktorý na to čaká, ktorý okrem malých vecičiek vydával aj speváčku Gabriele. Lenže my sme stále vo vydavateľstve Universal.“
Vyzerá to tak, akoby speváčka rádu „slovenská hviezda“ chcela začať odznovu, zdola, z klubov a barov.
„Mojou obľúbenou speváčkou je Me‘shell NdgedOcello. Hrá pre tisíc ľudí, predáva platne svojim fanúšikom. Nikdy som ju nevidela na MTV, ale chodí a koncertuje po celom svete. Myslím, že sa to dá dokázať, ja nechcem byť barová speváčka, ale nechce sa mi ani ísť do najviditeľnejšieho biznisu.“
Dá sa zastaviť to, že na Sláviku budete prvá a vašu fotku na titulke budú časopisy používať na zvýšenie predaja?
„To je tá zvláštnosť! My sme klubová kapela a ja sa cítim ako klubová speváčka, napriek tomu sa dejú tieto veci. Ale o tom by vám skôr porozprával Jožko, ja sa tomu až tak nevenujem.“
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
FOTO – ONDŘEJ PÝCHA
