Trine sa zasmiala: „Nočné havrany je dobrovoľná skupina dospelých, obvykle rodičov školopovinných detí, ktorí sa v noci prechádzajú po uliciach, aby zabránili násilnostiam, užívaniu drog a kriminalite mládeže. Nočné havrany síce pri incidentoch nezasahujú, spolupracujú však s políciou. Majú dohodu, že im môžu volať z mobilov, keď políciu skutočne treba.“ Projekt sa začal asi pred jedenástimi rokmi v Oslo a rozšíril sa do väčšiny miest. Ich filozofia je taká, že rodičia nemajú sedieť doma a báť sa o svoje deti, ale majú ísť von a zapojiť sa medzi nočných havranov.
Prestalo byť bezpečne
Skupinky troch až piatich ľudí sa v piatok a sobotu prechádzajú po rizikových miestach, od siedmej večer do ôsmej, a potom medzi jedenástou a jednou hodinou v noci. „Dôležité je, aby videli a boli videní. Funguje to výborne. Takto nemám strach o svoje pubertiacke deti, keď idú na diskotéku.“
Trinin manžel Bjorn sa pridáva: „Nočné havrany je jedna z najužitočnejších vecí, ktoré sme v našej krajine vymysleli. Pred takými dvadsiatimi rokmi bolo Nórsko veľmi bezpečnou krajinou s takmer žiadnou kriminalitou. Nezamykali sme domy, v meste sme nechávali bicykle len tak opreté. Ak si si zabudol sveter v parku na lavičke, na druhý deň si ho tam našiel. Ale prichádzajú k nám rôzni ľudia. Krajinu sme otvorili pre utečencov, ktorí nie vždy prichádzajú s dobrými úmyslami. Kradnú, alebo posielajú kradnúť svoje nedospelé deti. Neďaleko od nás sa deti v zime chodia sánkovať, tma je už o tretej popoludní. Trasa domov vedie cez lesík. Skupiny mladíkov z východnej štvrte v tom lesíku prepadávali deti. Zobrali im vetrovky, hodinky, sánky, neraz aj topánky a zimné nohavice. Alebo si počkali na deti, keď išli z kina a obrali ich o peniaze a mobilné telefóny. Teraz, keď vidia nás s fosforeskujúcimi žltými páskami na rukávoch, si už netrúfajú. A naše deti sa cítia istejšie.“
Pomôžu aj opitým
A nevyhovárajú sa občas rodičia, že sú zaneprázdnení? „Keď rodičia náhodou majú iné povinnosti, automaticky ich niekto z rodiny zastúpi, starí rodičia, súrodenci, priatelia, dokonca kolegovia z práce. Veď ide o naše deti,“ hovorí Trine.
Bjorn má aj iný príklad: „Každý z mladých chce skúsiť alkohol, netreba zatvárať oči a povedať nesmieš. Vieme, že to nepomôže, partia mladých si na diskotéke vypije. Po ceste domov sa takýto mladý potáca, spadne, prípadne zaspí na zastávke. A od toho sú tu zase havrany. Pomáhajú mladým nastúpiť do autobusov, dávajú pozor, aby ich nikto neokradol. Prípadne volajú rodičom o pomoc. A keď sú náhodou svedkami kriminality - nezasahujú. Volajú políciu.“
Mladým to nevadí
Nevadí mladým, že ich rodičia kontrolujú? Tristin a Bjornov syn odmietavo krúti hlavou. „Nie. S chalanmi nerobíme nič, čo by rodičia nemohli vidieť. Aj si vypijeme to pivo, aj sme hluční, ale veď to boli aj oni, keď boli mladí. Nikomu neubližujeme, nič nerozbíjame. A vždy je lepšie, keď v meste vidíme fosforeskujúce rukávy havranov, ako zo strachu pred nožíkom ukazovať vrecká, alebo sa vyhovárať, že nechcem kúpiť drogy,“ hovorí šestnásťročný Sebastian.
Autor: ĽUBICA SOKOLÍKOVÁ, Oslo
