Veronika Rónaiová si raz do jedného z katalógov zapísala: „Umelec v labyrinte informácií má dnes dve možnosti: priamo vstúpiť do diania alebo ignorovať všetko to falošné, čím mu hrozí absolútna izolácia… Ale v každom prípade musí tvorca predovšetkým počúvať svoj hlas.“

Už na prvý pohľad sa v tejto výpovedi skrýva viac pátosu, ako sme veľakrát ochotný prijať v dnešnej dobe predstieraného cynizmu. Ale Veronika Rónaiová - alebo skôr jej tvorba - je raz taká. Patetická, vzletná, zvláštne slávnostná, vážna. Takmer tri desiatky rokov, v každom namaľovanom obraze balansuje medzi nepovšimnuteľnou všednosťou vybraného motívu, rozrušeného miestami až teatrálnym podaním. Zrazu neodškriepiteľne bežné výjavy z ulice, nemocnice, kuchyne sa stávajú scénou, ktorá zastaví príbeh práve v tom momente, keď nám jednoduché gesto (dotyk, pohľad, povzdych, krok) ponúkne niečo, čo niekto nazýva pravdou, bohom, podstatou bytia alebo len nezabudnuteľnou chvíľou.

V slovníkoch umenia Veroniku Rónaiová zaraďujú medzi maliarov (Zmetákovú, Šimurdu), ktorí v sedemdesiatych rokoch reagovali na fotografický realizmus, prípadne hyperrealizmus - smery, ktoré sa udomácnili najmä na americkom kontinente.

Hoci autorka sa nevzdala svojich veľkých tém, dnes ich nepredkladá ako maľované drámy, skôr ich skrýva do výrečných fragmentov či takzvaných maľovaných škíc. Zaujíma ju detail tváre postavy, zátišia, ktoré nechá plávať na „nedokončenej“ ploche plátna (prípadne maliarskej dosky). Akoby staromajstrovskú maľbu znehodnotí surovosťou podkladu. V poslednom čase dokonca maľby inštaluje ako obrazovú montáž, aby zvýraznila nedokončenosť a vlastne neuchopiteľnosť zobrazovanej myšlienky. Jej obrazové inštalácie sú potom vyskladané ako pracovná variácia, ktorá podlieha nielen zámeru autorky, ale aj geniovi loci miesta výstavného priestoru či momentálnej nálade pri tvorbe inštalácie. Tá posledná je o Videní. Zdá sa, že nám tu Veronika Rónaiová chcela ukázať to ťažké bremeno tvorenia, ten nepokoj z každého čistého plátna a neistotu z domaľovaného, ale asi aj vzácnu krásu „klasickej“ maľby a vlastnú radosť „len“ z maľovania.

I keď je petržalské Cik Cak Centrum tak trocha bokom, ten, kto sa chce presvedčiť, že klasický obraz je schopný prihovoriť sa aj súčasnému divákovi, rozmaznanému všade sa valiacimi pohyblivými obrázkami, má možnosť do 15. júla 2001.

BEATA JABLONSKÁ
(Autorka je teoretička umenia)