. Speváčka a mama prváka Krištofa. Szidi Tóbiás.

Dlho som chcela tento rozhovor, dlho ste neboli v nálade. Nijaké som v tom čase nečítala ani v iných médiách. Aké obdobie máte za sebou? Tiché? Nekomunikatívne?
Na rozhovor treba mať chuť.
Teraz máte chuť?
S vami áno. Poznám vás. S novinármi nemám dobré skúsenosti, vyhýbam sa im. Nemám chuť medializovať čokoľvek...
...s výnimkou, keď ste robili promo svojmu cédečku a keď sa vás pýtajú na syna.
Áno, niekedy je to treba - ako v prípade albumu - a o Krištofovi rozprávam veľmi rada. Na otázky o ňom nepoviem nie ani novinárom.
O čom sa rozprávate rada v maďarčine a o čom v slovenčine?
Keď nie je dobrá spoločnosť, môžem mať rada akúkoľvek tému, nepôjde to. S tou dobrou spoločnosťou sa rada rozprávam o práci, o vzťahoch, o deťoch.
Ešte k tej slovenčine a maďarčine. Rozlišuje sa vaša partia podľa jazyka?
Nie. V oboch prípadoch sú to podobní ľudia, na podobnej citovej vlne a podobnými názormi.
Keď ste súhlasili so stretnutím, pekne ste zareagovali, že by ste chceli netradičný rozhovor. Čo je vo vašich očakávaniach netradičné?
Vám sa s kým robí dobre rozhovor?
S tým, kto, ak sa rozhodol odpovedať, naozaj odpovedá. Kto chce rozprávať.
Mne stačí, ak je rozhovor netradičný v tom, že sa so mnou nerozprávajú o tradičných veciach - peniazoch, politike, klebetách. Opustiť tieto témy pre mňa predstavuje netradičný rozhovor.
Niečo sa nebude dať vynechať, ale môžeme začať pôvodom. Myslím, že je zreteľnejší čitateľom maďarských médií, vášmu slovenskému divákovi a nášmu čitateľovi to tak neservírujeme.
Ale čoby... Všade som hovorila, že som z východného Slovenska a rodičia sú Maďari.
Podľa mena je to jasné, ale ako ste doma hovorili?
Aj po maďarsky.
Aj v škole?
Po slovensky. Otec bol učiteľ, prial si, aby sme chodili do slovenských škôl. Ale pôvod, koreň, na ktorý som dostatočne pyšná, je maďarský.
Ako sa dnes definujete bez ohľadu na pôvod - ako Maďarka či Slovenka?
Maďarka.
Na VŠMU prijímali za socializmu do každého ročníka dvoch-troch Maďarov, percentuálny pomer. Ako to bolo s vami? Za ktorý tábor ste tam išli?
Vedela som, že musia prijať dvoch Maďarov. Mala som väčšie šance, ktoré som využila, a hlásila som sa za maďarskú národnosť. Neviem, ako sa to stalo, asi som zle vyplnila tlačivo a nejako ma prihodili k slovenskej strane. To som sa dozvedela až po prijímačkách.
Zmenilo to niečo na smerovaní, plánoch? Chceli ste sa učiť hrať pre maďarské alebo slovenské divadlo?
Mala som obdobie, keď som chcela ísť za každú cenu do Budapešti. Bola som tam so spolužiakom Attilom Mokošom na polročnej stáži. Vtedy bolo pre národnosti také čudné obdobie. Vracali sme sa ukázať, že sme tam porobili skúšky, a cestou vo vlaku nás na nejakom plote za oknom vítal nápis Maďari za Dunaj! Tak sme sa chystali ukázať indexy a vrátiť sa do Budapešti. Ale nevrátili sme sa.
V 1993 roku ste sa rozhodli pre slovenskú Astorku a v nej ste dodnes. V roku 1999 ste robili projekt, kde komárňanské Jókaiho divadlo a Divadlo a.ha naštudovali slovenskú hru Barča-Ivana Dvaja. Vy ste boli v tomto dvojjazyčnom projekte na slovenskej strane. Aký máte kontakt s maďarským divadlom dnes?
Takmer žiadny. Žiadny. Zostali mi tam kamaráti, s ktorými sa však stretnem len občas.
Dá sa povedať, že tie dve maďarské divadlá na Slovensku - košické a komárňanské, sú pre etablovanú herečku maďarského pôvodu z Astorky málo?
Bože, tak sa to nedá povedať. Pravda je však tá, že ma stálo veľa sily a energie, kým som sa tu etablovala, našla, kým som získala nejaký lokalpatriotizmus. Prečo by som to mala meniť? A to nie je len jazyková, národnostná a divadelná vec. Pre mňa je napríklad doteraz ťažké žiť vo veľkom meste. Musela som na tom pracovať, nájsť si pár miest, zvyknúť si, kde mám parkovať, patriť do tohto mesta. Je to tu na mňa veľké. Potrebujem mať svoj plot, svoju záhradu a vtedy sa cítim dobre. Som z dediny. Nechcem si nanovo zvykať zasa na niečo iné.
Zažívate tú vykorenenosť aj naopak? Keď sa vrátite na dedinu, neutekáte?
Vnútorne to riešim dodnes. Prispôsobila som sa, naučila som sa šoférovať, nájsť Astorku a dabing, zapamätala si tri námestia, ale stále ma láka jedna pošta, jeden obchod.
Ako často sa vraciate domov?
Dva-trikrát do roka. Je pravda, aj tam mám vnútorný nepokoj a cítim, že už musím odísť. Lenže to je aj preto, že tam nemôžem robiť svoju prácu.
Stále sa vraciate do domáceho prostredia, kde sa hovorí po maďarsky?
Doma hovoríme aj tak - aj tak.
A Krištof?
Rodičia ho po maďarsky naučili, ale tu sa nemáme veľmi s kým porozprávať. My dvaja áno, zdokonaľuje sa, už je z neho polomaďar...
Vráťme sa k divadlu. Túžite ešte po Budapešti ako niekedy?
Ako Čechovove tri sestry túžili po Moskve, tak ja po Budapešti. To je už len o tom...
Keď nemáte veľmi s kým hovoriť po maďarsky, nie je tá vaša maďarčina len kuchynská?
Áno, jazyk je v myslení, temperamente. V kuchyni s maďarčinou nemám problém, na javisku by možno bol. Ale koľkokrát si myslím, že aj moja slovenčina je len kuchynská. (Smiech.)
Csongor Kassai vraj musel na slovenčine poriadne zapracovať. Boli ste aj vy podobne nútená?
Však hovorím, že ja mám slovenské školy. Nie. A na ňom netreba meniť nič. Je to umelec. Vynikajúci.
Čo keď sem príde inscenovať do divadla Eniko Eszeniová? Poznáte sa?
Áno, aj sme o tom hovorili. Ale iba tak, že keby náhodou, keby vyšiel čert...
Prečo?
Všetko obsiahnuť nedokážem. Dokázala by som, ale to už by som naozaj nebola mama. Pre mňa je prvoradý Krištof a tak to už zostane. Veľa vecí išlo do úzadia a robím len to najnutnejšie.
Teraz je Krišof väčší, ale ako to bolo, keď bol maličký? Nemali ste pocit, že ste stále v nesprávnom čase na nesprávnom mieste?
Tak tento pocit mám stále. Často, keď si líham do postele a pozriem sa na neho, uvedomím si, že mi stihol povedať len čo mal v škole na obed, ale ani neviem, aký mal deň. Vtedy ma hrozne mrzí, že sa mi stráca jeho život a rozmýšľam, bojujem s nutkaním všetko nechať tak. Divadlo, dabing, nakrúcanie.
To by vás postretlo v každej profesii.
Isteže, však ja si to vzápätí aj zargumentujem, že ktorá mama by mala také dlhé letné aj zimné prázdniny. (Smiech.)
Ako vyzerá vynahradzovanie? Je materiálne alebo nie?
Najnovšie to riešim tak, že cez víkend neberiem prácu. Sme spolu.
Ako riešite pracovné dni? Rodičia sú ďaleko, s otcom Krištofa Borisom Zacharom žijete tak podivuhodne, raz spolu, raz nie. Ako je to momentálne?
Prepáčte, nebudem o tom hovoriť. Otcom ostal a aj ním je. Rodičia mi pomáhajú, keď mám generálkový týždeň alebo nakrúcam. Prídu alebo si Krištofa vezmú k sebe.
Pred dvoma rokmi ste s Borisom naštudovali hru Daria Fo Manželstvo na divoko. Váhali ste, či ste na to dosť zrelí. Ako to dopadlo? Myslím vo vzťahu... Čo s vami tá hra urobila? Hráte ju ešte?
Nehráme.
Aspoň vtedy vás to spojilo? Aspoň na chvíľu?
Nás spájajú iné a dôležitejšie veci. Tá hra odľahčila naše manželstvo na divoko.
Malý je prvák. Aký? Učíte sa s ním, alebo chce byť samostatný?
Keď sa ho učiteľka v prvý deň opýtala, prečo prišiel do školy, odpovedal, že aby bol múdry. V tomto duchu pokračuje. Príde zo školy, vybalí tašku a pripravuje sa. Ako prvý mohol začať písať perom. Nemá rád, keď sedím vedľa neho. Najmä si vyprosil, keď som prejavila aktivitu kontrolovať ho a potom som znervóznela.
Napriek tým vaším zásadám, že nechcete, aby vám ušlo synove detstvo, sa objavujete nielen na domovskej divadelnej scéne, ale aj v televízii, filme. V kinách sú Kruté radosti, v STV išla dráma Pod hladinou, diváci vás uvidia aj v pripravovanom videofilme Dlhá krátka noc. Ste s množstvom ponúk spokojná?
Áno. Ale čakám. Som za tie postavy vďačná, dala som do nich, čo som vedela, ale čakám.
Ste za počet vďačná, ale nie sú tými...
...nie sú podľa mojich predstáv. Mohlo by prísť niečo, čo mám v šuflíku. Nie sú peniaze...
V kinách idú Kruté radosti. Ako sa vám páčili?
Ešte som ich nevidela.
Aha...
Na postsynchrónoch som sa videla. Hrám tam vdovu. Vyzerám naozaj autenticky. (Smiech.) Už si to pôjdem pozrieť.
V divadle je to so spokojnosťou iné, keď to máte šancu od predstavenia k predstaveniu meniť?
V divadle mám rada to poodhaľovanie pravdy počas skúšok. Vtedy je úžasný pocit byť na javisku. Na predstavení sa to už nemusí podariť vždy.
Aký rozdiel je medzi skúškovým odhaľovaním pravdy, premiérovým obdobím a reprízami?
Skúšky prirovnám k čítaniu Biblie. Kdekoľvek ju otvorím, všade sa hodí na pretransformovanie do momentálnej životnej situácie. Premiérové obdobie je nervózne a reprízy, pravdupovediac, mám rada len niektoré. Anjela v Armagedone by som vedela hrať sto rokov. Pri niektorých reprízach sa niekedy až zhrozím nad rutinnosťou, keď zistím, že pomedzi repliku mi v hlave ide, čo mám zajtra navariť. Pokojne môžem hrať starú ženu, ktorá uvažuje, ako jej ten život rýchlo ubehol, a mne v hlave beží druhý plán: Karfiol! Karfiol! (Smiech.)
Čím to je?
Koncentráciou. Kolegovia ma nesmú vyrušiť, lebo z niektorých postáv dokážem vypadnúť. Najhoršie je, keď mám plakať a niekto zahrá tak rutinne svoj dramatický part, že mi príde strašne smiešne.
Stáva sa vám to aj s textom?
To nie, text si pamätám. Skôr s výrazom. Najciteľnejšie je to, keď vnímam zvuky zvonku alebo z obecenstva. Vtedy viem, že nie som dostatočne sústredená.
Popri divadle, televízii a filme nie je práca na dabingu telenovely otravná?
To ma živí. Ja viem, čo všetko treba zaplatiť. A nie je to vždy otravné, keď je tam dobrá atmosféra, vtipní kolegovia...
Spev - to je ďalšia aktivita... Minulý rok vám vyšlo cédečko Divý mak. Ako však vyzerá vaša koncertná aktivita?
Je minimálna. Nemám na to čas, ale v kútiku duše verím, že raz to buchne a ja sa do toho zahryznem. Teraz sme dostali ponuku od českého distribútora. Potrebujeme však aj podporu vydavateľstva.
Ponuku ohľadne Divého maku alebo nových vecí?
S tým, čo bolo, ale máme nové veci.
Nové veci sú v predošlom štýle, ktorí kritici nazývali šansóny, a vy ste oponovali, že príbehy?
Je to rovnaký rukopis. Texty Peter Lipovský, hudba Milan Vyskočányi. Akurát sme trochu prešli do inej, pohodovejšej nôty.
Je tu splnenie očakávaní aj otázkou, čomu sa venovať a čo opúšťať? Pomer hrania a spievania?
Neviem, ale asi bude musieť niečo ustúpiť. Deň má len 24 hodín. Začínam sa cítiť na koncerte lepšie, získavam istotu.
Počula som, že vy máte aj nejaké okultistické skúsenosti...
Od toho som dala ruky preč. Začala som tomu veriť viac ako vlastným myšlienkam. Ale verím v niečo, čo pokračuje, že smrťou to nekončí, že sa ešte niečo deje. Ale čo, to neviem.
Niekedy dávno som vás počula hovoriť o minulých životoch. Vraj ste boli operná speváčka, kurtizána, panovníčka. Ešte ste v tomto reinkarnačnom reťazci?
To som všetko bola? S istotou to už nepoviem. Či minulé životy, či čo, to neviem, najnovšie ale verím v anjelov a v silu telepatie, v silu myšlienky. Nedávno som upratovala pivnicu a našla som tam starú kabelu. Kým som ju vyhodila do kontajnera, našla som v nej list od kamarátky. Vyčítala mi v ňom, ako sa neozývam. Normálne som sa rozplakala, že som na ňu takmer zabudla, že sa nekontaktujeme. Vyšla som hore a zazvonil mi telefón. A to bola ona. Volala z Budapešti. Takéto veci sa mi stávajú stále. Funguje to.
Počula som, že máte krásne urobený byt, že ste si ho robili sama.
Kým som po strednej nebola na vysokej, veľmi som chcela maľovať, aranžovať. Tak sa realizujem aspoň takto. Som vďačná každému priateľovi, ktorý ma nechá, aby som sa mu mohla zastarať do interiéru, lebo sa mu páči moja predstava o bývaní. To však trvá len dovtedy, kým nezistí, že som to schopná robiť naozaj len podľa svojej predstavy. (Smiech.) Teraz sa sťahujeme do domčeka, zasa mám čo robiť, teším sa.
Presúvate nábytok alebo aj vymaľujete?
Všetko. Mám svoje dni. Rozhodnem sa, že v nejakom kúte je zlá energia a presuniem sedačku. O týždeň ju presuniem inde, potom zasa vrátim na pôvodné miesto. Okrem maľovania rada patinujem. Všetko nové "zostarinujem".
Ešte sa vrátim k politike. SMK je jednou z najstabilnejších strán. Podporovali ste ich niekedy napríklad v kampani? Oslovili vás?
Neoslovili ma, ale vôbec im to nevyčítam. Ak by sa tak však bolo stalo, asi by som to prijala. Držím im palce, nech to nepokazia. Palce ale držím aj Dzurindovi.
Volili ste SMK?
Zmysel písať, čo som volila, by malo, iba keby som povedala, že som volila SNS. (Smiech.)
Maďari majú vynikajúcu kuchyňu. Ako ste na tom ako kuchárka, lebo ako konzumentka nevyzeráte.
Naučila som sa. Viem variť! Všeličo dobré, napríklad perkelt, ale neviem svoje najobľúbenejšie jedlo - plnenú kapustu. Tá ma vždy čaká u našich...

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
povedala Szidi
"Môj vzťah k nahote? Nahý treba byť v posteli," povedala o vyzliekaní sa na javisku.
"Ja by som sa nedala rezať ani kvôli kariére, ani kvôli tomu, aby som sa zapáčila nejakému mužovi," povedala o plastickej chirurgii a o tom, že spoločnosť posudzuje ženy podľa vizáže.
,,Je to dedina, kde žijú Maďari na konečnej rýchliku z Bratislavy do Čiernej nad Tisou. Za tým je
Čop a za Čopom je už len tma," povedala Szidi o svojom rodisku.

povedali o Szidi
"Spievať a vydávať platne majú ľudia s takým hlasom, ako má Szidi, ona si to zaslúži." kolega Ady Hajdu po krste cédečka Divý mak
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Kto je to
Szidi Tóbiás ešte pred začiatkom štúdia na bratislavskom VŠMU hrala dva roky v divadle pre deti a mládež v Spišskej Novej Vsi. Od roku 1993 je herečkou divadla Astorka, kde účinkovala v divadelných hrách Kabaret, Kazimír a Karolína, Macocha, Armagedon na Grbe... naposledy odpremiérovali Fosseho Sen o jeseni. Po debutovom albume Divý mak prichádza na chuť koncertovaniu. Získala cenu Zlatá slučka za najlepší ženský dabingový výkon roku 2002. Má syna Krištofa.

Autor: Kata Račková