Od zrodu a postupného presadzovania sa moderných nacionalizmov, teda zhruba posledných dvesto rokov, sa v Európe uplatňovala tendencia, že staré stavovské štáty sa postupne menili na štáty moderných národov, a tie národy, ktoré vlastný štát nemali, sa ho usilovali získať, vytvoriť si vlastný národný štát. Dosahovalo sa to buď zjednotením častí národa, žijúcich v starých pôvodne feudálnych štátoch (Taliansko, Nemecko), alebo naopak a oveľa častejšie vydeľovaním sa národov zo starých mnohonárodných ríš a súštátí.

Medzistupeň miniríše

V stredovýchodnej Európe sa v 20. storočí vyskytol aj medzistupeň, keď sa zo starých ríš v dôsledku historického vývinu aj aktuálnych medzinárodnopolitických okolností podmienených a podporovaných záujmami víťazných veľmocí vytvorili akési „miniríše“ alebo nové „Rakúsko-Uhorská“ v zmenšenom vydaní. Dnes vieme, že medzistupeň od ríš k národným štátom mal v historickom procese svoj význam a užitočnosť, ba potrebnosť pre niektoré zúčastnené národy, ale vieme aj to, že išlo o riešenie prechodné, a teda dočasné. Desiate výročie vzniku Slovenskej republiky, ale aj Českej republiky potvrdzuje, že to platí aj o česko-slovenskom štáte.

Ešte vždy počuť tvrdenie, že spoločný štát „nám“ rozdelili „dvaja muži“, a to „proti vôli obidvoch národov“. Myslím si, že ho pokojne možno zaradiť do našej modernej historickej mytológie. Pri všetkom rešpektovaní úlohy osobností v dejinách a uznaní všestranných schopností týchto „dvoch mužov“ by sa im sotva podarilo rozdeliť štát, ak by si ho „obidva národy“ za každú cenu chceli uchovať a za žiadnu cenu by ho nechceli obetovať.

Všetko však nasvedčuje tomu, že cena ohrozeného štátu nebola pre väčšiu časť obidvoch národov ani pre ich politické elity taká vysoká, aby im stálo za to „pobiť sa“ o jeho ďalšiu existenciu. Predovšetkým preto, že na obidvoch stranách rieky Moravy nebola dostatočne jasná a hlavne zhodná predstava, ako by mal zachovaný spoločný štát jestvovať a fungovať. Ak by to bolo bývalo s tou cenou štátu inak, potom by nebol osud štátu spred desiatich rokov potvrdil nič iné než to, že s vôľou a odhodlaním obidvoch národov to bolo (a už tradične – viď. roky 1938, 1948, 1968) veľmi biedne, a že obidva národy sa aj v roku 1992 prejavili ako bezmocné a nesvojprávne, vlečené panskou vôľou dvoch sprisahancov.

Rozbitné mýty

Uplynulých desať rokov však možno svedčí pri všetkých konfliktoch a peripetiách vývinu – a to nielen na Slovensku – o niečom inom, aj keď ešte vždy len potenciálne nádejnom: Slováci a Česi si v medziach vlastnej modernej európskej štátnosti hľadajú cesty svojej individuálnej i spoločenskej sebarealizácie, svojho európskeho, ale aj (pri všetkej skromnosti) svetového jestvovania a spolunažívania. A v rámci neho, pravdaže, aj česko-slovenského spolunažívania. To sa mi javí na európskej platforme perspektívnejšie než v síce intímnejšej, zato čoraz menej empatickej, a teda čoraz konfliktnejšej a neznášanlivejšej podobe v spoločnom štáte. Samozrejme, reálnosť tejto nádeje sa potvrdí (alebo aj nie) až v istej historickej perspektíve.

Desať rokov rozbíja však aj mytológiu takpovediac druhej strany, vyzdvihujúcej štátnosť ako definitívne potvrdenie našich starodávnych túžob po samostatnosti a našej národnej zrelosti. Desaťročie svedčí totiž aj o tom, že sme skutočne stáročia boli „neštátnym“ národom, nezvyknutým uplatňovať si a reálne užívať práva vlastné národom so suverénnym štátom, ale aj niesť za seba plnú zodpovednosť, znášať dospelo dôsledky za všetky svoje činy.

Jedným z markantných príkladov, že sme mladým národom v mladom štáte, je konanie našich politických a hospodárskych elít, z ktorého až príliš čpie „klanová“ mentalita, jasný „ťah na bránu“ v parciálnych, sebeckých záujmoch a oveľa laxnejší až ľahostajný, ba cynický prístup k verejnému záujmu. A k tejto tradícii patrí aj sklon pohodlne sa zviesť na úsilí a ambíciách iných, „nepreháňať“ to s vlastným úsilím a nemať zábrany pred parazitovaním na cudzích úspechoch. Pritom necnosti a slabosti elít, a v tom by sme si nemali nič nahovárať, sú len obrazom celej spoločnosti, v ktorej a z ktorej sa tieto elity rodia.

Odpoveď normálneho národa

V zjednotenej Európe sa však násobia nielen plusy ale aj mínusy, ktoré sú vlastné krajine a jej národnému spoločenstvu. A to je výzva, aktuálna a dlhodobá zároveň, ktorá si pýta zreteľnú slovenskú odpoveď, odpoveď normálneho európskeho národa s vlastným štátom, s vlastnými ambíciami a ašpiráciami, aj so zodpovednosťou za seba a svet, v ktorom jestvujeme.

MILAN ZEMKO