ch a „svojstojných“ etapách vývoja našej „Kakánie“ („Kakánia“, ako asi viete, bol termín Karla Krausa pre iný náš bývalý spoločný štátny útvar: K+K monarchiu Rakúsko-Uhorsko, tiež s pomlčkou!).

Zabudnime však konečne po desiatich rokoch na štátoprávne ťahanice, ktoré spočiatku pôsobili síce cimrmanovsky, ale zato sa skončili smutne, a uvažujme o českej a slovenskej spoločnej kultúre vecne. Ako divadelník sa o to môžem pokúsiť vo fachu, v ktorom som doma.

Vzájomná zvedavosť

Čo teda predurčuje slovenské a české divadlo k spoločným – ako sa dnes módne hovorí – projektom; čiže k normálnej spolupráci ľudí, ktorí sa navzájom potrebujú a sú zvedaví jeden na druhého? Je to: blízky, podobný a vzájomne zrozumiteľný jazyk; veľmi dlhé obdobie spoločných dejín v jednom štátnom útvare (monarchia + Československo); z toho vyplývajúce spoločné ľudské vzťahy a kontakty; prakticky nijaké vzájomné ozbrojené konflikty; kresťanská civilizácia; príbuzná mentalita. To je dosť na to, aby nás zaujímala reflexia tých spoločných dejín, individuálnych osudov, skúseností, zážitkov, správania sa, reagovania, konania a tak ďalej, aby sme v spoločnej tvorbe na takejto spoločnej báze nachádzali odlišnosti, zrážali sa v rozdielnych temperamentoch, bavili sa a tromfovali humorom, stretli sa i tresli o seba v iracionálnej vášni.

Už sú za nami

Je to také jednoduché! Také prirodzené! Také normálne! A v podstate sa to veľmi podobá na najobyčajnejšiu erotickú zvedavosť: ako to pôjde s tým druhým? Ako sa budeme priťahovať, ako odpudzovať, ako si budeme chutiť…

Našťastie, v normálnych vzťahoch, aké teraz zavládli medzi našimi štátmi, je spoločná umelecká tvorba čímsi samozrejmým. Za Mečiara aj obyčajný ľúbostný duet českej pop-hviezdy a slovenského hvezdoňa bolo vnímané ako politická demonštrácia. Ale Mečiara s Klausom už máme, chvalabohu, za sebou.

Prosté a normálne

Na Malej scéne Slovenského národného divadla teraz skúša Jan A. Pitínský Bernhardovu hru Ignorant a šialenec. Prečo? Pretože už dvakrát režíroval Bernharda vo svojom domovskom Divadle na Zábradlí a bol zvedavý na slovenských hercov v týchto hrách. Takže do hry Ritter, Dene, Voss obsadil Emíliu Vášáryovú a do Divadelníka Martina Hubu. Vyšlo to vynikajúco! Nemalo to nijaký iný dôvod, iba chuť Pitínskeho pracovať s tými hercami, ktorí sa mu zdali pre Bernhardove postavy ideálni; zhodou okolností to boli Slováci. Teraz si to skúsi do tretice v Bratislave na tretej Bernhardovej hre. A tak dopoludnia režíruje, popoludní číta romány a poviedky Ruda Slobodu, ktorého považuje za totálne „svojho“ spisovateľa a po večeroch popíja varené víno pri vianočných stánkoch na Hlavnom námestí. Chutí mu víno, chutí divadlo, chutí Bratislava. Je to naozaj také prosté a normálne.

MARTIN PORUBJAK