om. Štát (všeobecne) takisto, ak plní dobre svoje funkcie. Ale samotný fakt štátnosti? Schádza mi na um, v súvislosti so slovom „štátnosť“, analogicky záludná otázka: „myslíte si, že samostatná slovenská kinematografickosť obohatila slovenskú filmovú tvorbu?“ Otázka pre mňa ľahšia by sa pýtala teda na to, ako sme naložili so svojou samostatnosťou a so svojím štátom.
Boom jednoduchých receptov
To spočiatku vyzeralo nie najlepšie a jediné skutočné obohatenie, ktoré bolo na prvý pohľad viditeľné, bolo to, ktoré sa týkalo novovznikajúcej mečiarovskej „kapitálotvornej“ vrstvy. Na tú samoindukované vypuknutie samostatnosti zrejme zapôsobilo ako zbojnícky hvizd. Ale ak je skúsenosť bohatstvom, a ona ním určite je, tak máme, myslím, postupne právo hovoriť aj o obohatení. Ak je bohatstvom uvedomená zodpovednosť za vlastné rozhodnutia, potom naozaj postupne bohatneme, možno dokonca múdrieme. Ak je bohatstvom skúsenosť s prchavosťou nádejí vkladaných do nových tvárí a jednoduchých receptov, tak sme už zbohatli. Otázkou je, pravda, cena za tieto skúsenosti.
Stále si myslím, že bola priveľká: šesť rokov retardácie demokratických inštitúcií a kriminalizácie politického a ekonomického prostredia, na nepriateľské tábory rozdelená slovenská spoločnosť, rastúci rozdiel v príjmoch obyvateľstva a v dôchodkoch oproti Česku, často onou „kapitálotvornou“ vrstvou spôsobená nezamestnanosť, mnohonásobne nižší prílev zahraničných investícií kvôli nedôveryhodnosti prostredia. A samozrejme strata čohosi veľmi každodenného, čo pre absolútnu väčšinu ľudí spoločný štát znamenal. Ale objektívna bilancia sa asi nedá zostaviť. Subjektívne to pociťujem tak, že sme v čomsi bohatší (najmä v skúsenosti), v mnohom chudobnejší a možno máme nádej na niečo ako nové sebavedomie.
Čo zbabrali elity
Ak by som sa mal vrátiť k tomu, čo sa stalo pred desiatimi rokmi a uvažovať nad tým, čo mohli takzvané demokratické elity urobiť inak, musím si najskôr ohraničiť, o koho ide. Ak ide o tých, ktorí sú vybratí za príslušníkov „elity“ demokratickým procesom, teda voľbami, tak potom ide presne o tú skupinu ľudí, ktorá spoločný štát rozdelila.
Ak však ide o (povedzme) intelektuálne elity oddané demokracii a myšlienke slobodnej spoločnosti, tak tie, aspoň z dnešného odstupu sa to tak javí, narobili dosť chýb. Tá prvá nie je spred desiatich, ale dvanástich rokov. Tou chybou bola neochota väčšiny intelektuálnych lídrov novembrových zmien priamo a osobne vstúpiť do politiky. Bola to chyba motivovaná idealizmom, ale otvorila cestu do politiky garnitúre ľudí, ktorí sa podpísali nielen pod rozdelenie spoločného štátu, ale aj pod následnú sebadiskvalifikáciu už samostatného Slovenska v očiach štátov NATO aj Európskej únie.
Z rovnakého obdobia je aj chybné rozhodnutie, ktoré priviedlo najprv do kresla ministra vnútra a neskôr do pozície slovenského predsedu vlády osobu menom Vladimír Mečiar. Ukázalo sa, že krajne nedôveryhodnú a mocou posadnutú osobu. Táto chyba, spolu s tou predchádzajúcou, je, podľa môjho názoru, na počiatku kauzálneho reťazca, na konci ktorého bolo rozdelenie Československa. Iba dodávam, že je ľahké teraz identifikovať ako chyby veci, ktoré pred tými dvanástimi rokmi tak nemuseli vyzerať. Pred desiatimi rokmi, teda v roku 1992, už toho elity oddané demokracii nemohli veľa spraviť. Vlastne mám pocit, že proti médiám indukovanej mečiarovskej psychóze na Slovensku ani nemali v tom okamihu nádej. Ostatne, rola úzkych elít v osudoch krajín je možno dosť preceňovaná téma.
Aký bude koniec?
Rozdelenie spoločného štátu sa nekončí, to zostáva ako fakt. Na autentický happyend vyzerá súčasný osud Slovenska predovšetkým, čo sa týka vstupu do NATO a Európskej únie. Petr Pithart hovorí, že sa toho vlastne až tak veľa nestalo. To asi vníma každý skôr cez svoje vlastné pocity. Mne taká poznámka pripadá trochu zľahčujúca. Pre Slovensko by vytúženým a konečným happyendom boli najmä uskutočnené vnútorné reformy. K tomu je ale ešte kus cesty. Príchuť happyendu má pre mnohých, ktorých rozdelenie štátu zranilo, vyhliadka na spoločný vstup do Európskej únie, ktorý odstraňuje časť následkov rozdelenia. Cena za tento pocit je istá slepota k tým menej atraktívnym stránkam európskej integrácie motivovaná úzkosťou, aby sa to predsa len nejako, na poslednú chvíľu, nezbabralo.
FRANTIŠEK ŠEBEJ
