Eugen Jurzyca (1958) je od roku 2000 riaditeľom Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy INEKO, ktorý sa zaoberá štúdiom ekonomických vzťahov a procesov na Slovensku a v zahraničí. Od roku 1991 pracoval na Protimonopolnom úrade SR, neskôr predsedal Centru pre hospodársky rozvoj. Je autorom viacerých štúdií a publikácií.
ktoré budú mať nepochybne vplyv na naše myslenie a správanie. Mám pocit, že dve z nich si zaslúžia osobitnú pozornosť. Umožňujú nám, myslím, lepšie pochopiť okolnosti, za ktorých sa rozhodujeme vo vláde, vo firme, ale aj doma.
Ekonómia, na rozdiel od prírodných vied, si nemôže dovoliť všeobecne ignorovať názory ľudí. Často ich musí vnímať ako fakty: ak si napríklad budeme myslieť, že zemeguľa je doska, vôbec nič sa nezmení na skutočnosti, že má tvar zemiaku. Ak si ale budeme myslieť, že v budúcom roku bude inflácia dvojnásobná, tak dôjde veľmi pravdepodobne naozaj k rastu cien. Rozdelenie spoločného štátu a krátka história fungovania samostatných republík bolo podľa mňa obrovským poučením o tom, do akej miery určujú vývoj záujmy či postoje ľudí, a do akej odporúčania ekonómov, často podporené sofistikovanými analýzami. Lámali sme si napríklad hlavu nad tým, ako je možné, že niekto navrhuje dve nezávislé centrálne banky v jednej krajine. „Veď to predsa nemôže!“ hovorilo sa. Mnohí neverili, že by sa v čase celosvetovej liberalizácie medzinárodného obchodu zaviedli jeho bariéry (a to v jednom období vcelku významné) medzi Českom a Slovenskom. „Bol by to krok späť, to už dnes neexistuje!“ myslelo sa. Kupónová metóda privatizácie v Čechách a priame predaje štátneho majetku „domácej kapitálotvornej vrstve“ na Slovensku mali zaistiť hladké vytvorenie základov trhovej ekonomiky. „Všetko je zabezpečené!“ tvrdilo sa: „Majetok sa nemôže stratiť!“
Zdá sa, že nám niekedy mnohokrát chýbalo viac rešpektu voči „obyčajným“ záujmom a postojom a ich neuveriteľnej sile vplývajúcej na vývoj spoločnosti. Stačilo pritom len dobre si zapamätať zhruba štvrť storočia starý dialóg dvojice Šimek – Sobota, ktorý bude poučný zrejme ešte roky:
Tady nemůžete stát, pane!
A stojím tady?
Stojíte!
No tak vidíte, že můžu!
Bolo to náročné ponaučenie, ale dnes už aspoň vieme, ako neuveriteľne často a vážne treba rátať aj s tými najmenej logicky zdôvodnenými záujmami, pokiaľ sú dostatočne silné. Už niekoľko rokov napríklad veľmi dobre vieme, že náš dôchodkový systém a zdravotníctvo jednoducho nemôžu existovať tak, ako doteraz. Ale existujú. Pre vládu, ale aj pre občanov ide o užitočnú informáciu upozorňujúcu na váhu záujmov. Tí prví sa musia naučiť primerane ich rešpektovať, tí druhí zasa zodpovedne ich využívať.
Druhá lekcia zaujímavá z hľadiska ekonómie spočíva v princípe, že náklady sa majú rátať dopredu, na budúce aktivity, nie dozadu, na to, čo sa stalo a už sa „neodstane“. Vyplýva z neho, zjednodušene povedané, že budúcnosť nie je možné vidieť v spätnom zrkadle. Tesne po rozdelení sa otvorili diskusie o tom, kto komu koľko dlží, kde by sme boli, keby sme sa nerozdelili a kde, keby sme sa rozdelili skôr, kto bol „na vine“ a podobne. Až prekvapujúco a potešujúco rýchlo sa však väčšina diskutujúcich stotožnila so spomínaným princípom ekonomického myslenia. A pochopila, že takzvané uviaznuté náklady nemajú naše rozhodnutia ovplyvňovať. Je nám napríklad strašne, strašne ľúto, že naše pôvodne stotisícové PC dnes stojí iba desaťtisíc. Pri predaji však jeho nadobúdacia cena nemá hrať žiadnu úlohu. Ak sa chceme rozhodnúť ekonomicky efektívne, zvážime, či sa nám oplatí predaj za desaťtisíc, akú má pre nás hodnotu dnes. Ak staré PC pre nás nemá hodnotu žiadnu a my si ho chceme nechať, náš náklad bude desaťtisíc, nie sto. Tento „trik“ je až podivne často v našich časoch a geografických polohách nie celkom zvládnutý. Spomeňme si len na podporu dostavby jadrových elektrární, divadiel či iných veľkých stavieb argumentom: „keď sme už toľko preinvestovali, musíme projekt dokončiť!“. Teda bez ohľadu na to, či budú dodatočné investície návratné, alebo nie! Z tohto pohľadu bolo rozdelenie spoločného štátu jednou z masových lekcií z ekonomického spôsobu myslenia. Dnes už vari prevláda názor, že sa oba samostatné štáty majú spájať tam, kde to bude výhodné, spolupracovať vtedy, keď to bude efektívne, postupovať koordinovane, keď sa to bude oplácať. Málokedy už berieme pri dnešných rozhodnutiach do úvahy náklady jednej či druhej strany spojené s existenciou spoločného štátu. Napríklad pri diskusii o možnosti vytvorenia spoločnej letky nezvažujeme, ako boli rozdelené vojenské lietadlá v roku 1993, ale ako by mali kooperovať v roku 2003. Ak by sa podarilo implantovať poznanie tohto princípu do denného hospodárskeho života v oboch štátoch, bol by to veľký prínos.
Autor: EUGEN JURZYCA
