, pozval na návštevu pápeža Jána Pavla II. a tibetského dalajlámu.
Včera vecne pripomenul udalosti spred 10 rokov. „Otázka česko-slovenského spolužitia pred nami vyvstala ako veľká téma tej doby, otázka, ktorú federalizovaná totalita neriešila, ale, naopak, obratne zakrývala. Nemá zmysel zapierať, že mnohí z nás Čechov boli týmto vývojom trochu zaskočení, pretože celé generácie vyrastali v podvedomom pocite, že každá dôraznejšia reč o slovenskej národnej svojbytnosti v sebe skrýva niečo podozrivé a nebezpečné,“ povedal.
Havel priznal, že problémy spolužitia sa politici vtedy často snažili riešiť naivne a neobratne, podliehali ilúzii, že ide o „technickú“ záležitosť. Vyzdvihol fakt, že rozdelenie nakoniec prebehlo pokojne, čo v tom čase zožalo všeobecný rešpekt, a že nezostalo príliš veľa nedoriešených otázok. „Malo však jednu chybu – o takej veľmi dôležitej veci, akou je zánik štátu, nerozhodli občania v ľudovom hlasovaní, ako by sa patrilo v demokratických pomeroch, ale uskutočnila sa prevažne len technicky, takmer akoby šlo len o nejakú účtovnú operáciu,“ povedal. „Hádam práve preto bol koniec Česko-Slovenska sprevádzaný istou pachuťou a podivnými rozpakmi. Žiadna významnejšia časť občanov vtedy proti rozdeleniu štátu neprotestovala, ale žiadna významnejšia časť ho ani neoslavovala. Ako by k tomu proste nebolo čo dodať a akoby si verejnosť viac-menej oddýchla, že to nekonečné a traumatizujúce dohadovanie je konečne za nami.“
Havel, ktorý pre ťahanice o rozpade republiky odstúpil z postu prezidenta, však priznal, že rozdelenie štátu bolo nakoniec dobré. „S odstupom času sa mi stále viac zdá, že nech sa to už vtedy stalo akokoľvek divne, je dobré, že sa to stalo. Väčšina národov musí zrejme na chvíľu zakúsiť plnú vlastnú štátnosť, aby potom mohli dobre spolupracovať s inými. Česi a Slováci sú si dnes možno bližší ako kedykoľvek doteraz, nie je medzi nimi žiadna vzájomná trpkosť, spájajú ich spoločné ciele – zúčastniť sa naplno na svetových a európskych integračných procesoch. Žijeme v úplne prepojenom svete a držíme sa – Česi a Slováci – za ruky pri svojom pohybe po tomto novom teréne. A to je, samozrejme, najdôležitejšie.“
V závere prejavu sa Havel vrátil k rozdeleniu a položil si otázku o idei nového českého štátu, o ktorej sa pred desiatimi rokmi nehovorilo. „Nie som si istý, či má Česká republika nejakú zvláštnu ideu, ktorú možno len tak povedať, či dokonca vyhlásiť.“
Mnoho veľkých mužov a žien v histórii však podľa neho formulovalo súbor princípov vzájomného spolužitia, ku ktorým je dobré sa vždy vracať. „Naším národným záujmom skutočne asi najlepšie poslúžime, ak sa prosto budeme dobre správať k sebe navzájom, k zemi, ktorú obývame, ako i k iným národom, a ak budeme nepredpojato premýšľať o ľudskej histórii, ľudskom údele a ľudskom poslaní na tomto svete. Kiež by teda pokora, záujem o druhých, ľudská zodpovednosť, zmysel pre spravodlivosť a solidarita boli tým, čo sa dá nazvať ideou českého štátu!“ povedal prezident Havel. (mar)
