FOTO - ARCHÍV
Nebýva zvykom, aby sa slovenský športovec po tom, čo sa udomácni v zahraničí, vrátil do vlasti. Raymond Kopka to urobil. Z lásky ku vzpieraniu predal byt v Londýne a v apríli tohto roku prišiel do rodnej krajiny. „Chcel som si splniť sny z mladosti a zo vzpierania mať radosť,“ hovorí rodák z Nitry, ktorý detstvo prežil v Bratislave. V Anglicku majú síce britskí reprezentanti vo vzpieraní na prípravu tisíc libier mesačne, no Kopka sa nazdával, že lepšie podmienky na šport nájde na Slovensku.
Mesiac po návrate už štartoval na majstrovstvách Európy v tureckej Antalyi, kde skončil v dvojboji v slovenskom rekorde v kategórii nad 105 kg výkonom 400 kíl siedmy. Vzápätí sa v Dolnom Kubíne po prvý raz v kariére tešil z prvého seniorského slovenského titulu (stačilo mu na to zdvihnúť o 25 kg menej). Najlepší zo Slovákov bol dnes 31-ročný Kopka aj na minulomesačných majstrovstvách sveta vo Varšave, kde skončil jedenásty dvojbojovým súčtom 392,5 kg.
Nenaplnené sľuby
Ani po deviatich mesiacoch na Slovensku absolvent finančného poradenstva na londýnskej ekonomickej univerzite svoj návrat neľutuje. Hoci sľuby, ktoré pri návrate dostal, väčšinou zostali len sľubmi. „To bolo v prvých mesiacoch doma najťažšie. Musel som im prestať veriť. V Anglicku, keď vám niečo sľúbia, tak to aj urobia. Sľúbili mi možnosť tréningu i občianske zamestnanie v trenčianskej Dukle, no napokon všetko padlo. A tak si zatiaľ všetko financujem sám. Od sponzora ani zväzu nedostávam ani korunu. Zatiaľ to ťahám ešte z peňazí za predaj londýnskeho bytu, ale peniažky sa už míňajú. Od nového roka už chcem začať pracovať. Niekde vo finančnom či marketingovom odbore. Nebudem sa však sťažovať, život na Slovensku sa mi páči,“ priznal 125-kilový obor, ktorého sme spovedali deň pred Štedrým večerom v rodnej Nitre. Vianoce spolu s manželkou Frederikou (tiež rodáčkou z Nitry, s ktorou sa zoznámil v Londýne) strávil vo vlastnom domčeku v neďalekej chatovej oblasti Malanta.
V týchto dňoch činky nedvíha aj preto, že v Nitre vôbec nemá kde trénovať. „Nie je tu žiadna posilňovňa, kde môžem hodiť o zem 250 kíl. O tom, či a kde budem ďalej trénovať, sa rozhodne až v marci. Mám ponuku z Ružomberka, ktorý vyhral slovenskú ligu. Všetko sa však ešte len organizuje.“
Láska od prvého pokusu
Kopka sa ako dvojročný presťahoval s rodičmi do Bratislavy. Prvý šport, ku ktorému pričuchol, bol futbal. „Ako jedenásťročného ma prijali na futbalovú výberovku na základnú školu na Kalinčiakovej, no mama ma tam nechcela pustiť. Vraj je to z Kramárov, kde sme bývali, ďaleko. A potom som sa už dostal ku vzpieraniu. Otcov priateľ, ktorý mal syna vzpierača, ho nahovoril, aby som to skúsil. A tak som sa ocitol v pivnici bratislavskej Dunajplavby, kde sa ma ujal tréner Peter Švec. Len čo som zdvihol po prvý raz činku, vedel som, že to je ono. Túžil som dvíhať znovu a znovu a vzpieranie ma baví dodnes,“ vyznáva sa Kopka, ktorý si tréningové metódy Šveca nevie vynachváliť. „Mal ku každému individuálny prístup a umožnil mi vypracovať si vlastný štýl.“
Raymond sa rozbehol, žal úspechy na mládežníckych podujatiach. Stal sa ako dorastenec majstrom Slovenska a vicemajstrom Československa, no v roku 1987 prišiel zlom. „Mama sa po druhý raz vydala a nechala ma rozhodnúť sa. Odísť s ňou do Anglicka alebo zostať doma s otcom. Rozhodol som sa pre odchod a veru neboli to spočiatku ľahké časy. Po športovej stránke som bol rozbehnutý a navyše ma ťažila jazyková bariéra.“
Druhý začiatok
Keď odchádzal, vedel len tri slová: table (stôl), window (okno) a chair (stolička). „Pomaly som to zvládol. Trvalo mi však štyri mesiace, kým sa mi podarilo nájsť vhodnú činkáreň. Bola v Kingstone, dve hodiny autobusom z centra, no mňa to neodradilo. Ujal sa ma tam boxerský tréner, ktorému som povedal, že chcem vzpierať. Pozrel na mňa, chvíľu rozmýšľal a potom povedal dobre. Postavil mi pódium a vybavil amerického vzpieračského trénera z Chicaga, ktorý náhodou pracoval v Londýne. Rýchlo som sa dostal do britskej juniorskej reprezentácie, vyhral domáci šampionát a v roku 1989 dostal anglické občianstvo. Vzpieranie som robil len popri škole, ale snažil som sa dávať mu všetko. Tam to vlastne profesionálne robiť ani nešlo.“
O tri roky štartoval Kopka na olympiáde v Barcelone. Vo vrecku mal víťazstvo na Hrách Commonwealthu i bronz z juniorských ME vo Varne. „Dodnes asi môj najväčší úspech,“ tvrdí Raymond. V Španielsku skončil sedemnásty, no na olympiádu spomína stále s láskou. „Bolo to zvláštne štartovať ako Angličan proti východnému bloku. Na takého Čiernika a spol. som sa ako dorastenec pozeral ako na bohov a teraz som súťažil s nimi na jednom pódiu.“ Čiernik napokon v Barcelone skončil o stupienok pred Kopkom.
Motiváciou zostávajú rekordy
„Len ma zarazilo, prečo vlastne so mnou tréneri nenadviazali v Anglicku žiaden kontakt. Veď som ďalej mohol pôsobiť za Československo či neskôr Slovensko. Asi to nikomu nenapadlo,“ zamyslel sa jeden z elitných slovenských vzpieračov. Trojnásobnému majstrovi sveta z thajského Čiang-mai Martinovi Tešovičovi už stihol zobrať slovenský rekord v trhu výkonom 185, v nadhode za ním ešte zaostáva. „Ja som dostal nad hlavu 217, Martin 227, takže ešte desať kíl mi chýba. Práve osobné a slovenské rekordy ma tak trochu ženú vpred. Na vyššie priečky v mojej váhovej kategórii (nad 105 kg) myslieť nemôžem. Tí najlepší vážia okolo 150 kíl, teda o 25 viac než ja a tak s nimi nemôžem držať krok. Dvíhajú totiž o 40 kíl viac než ja. Pri dobrej príprave, a takú nemám, by som sa však ešte o takých 20 kíl mohol zlepšiť,“ myslí si Kopka.
Podmienky na Slovensku nie sú také, aké Kopka očakával. „Ľudia tu navyše majú veľmi veľké nároky na športovcov. Jedenáste miesto na svete sa im málilo, no pre takého Taliana, Nemca či Španiela by to bol nehorázny úspech. U nás si človek otvorí noviny a keď to nie je medaila či aspoň umiestnenie v prvej šestke, tak to považujú za neúspech. To sú pozostatky z komunistickej éry, keď boli na šport na Slovensku oveľa lepšie podmienky. Ľudia tu teraz pomaly nemajú čo jesť a ešte chcú od nás, aby sme boli majstrami sveta. Mali by sa na dnešný šport, ktorý u nás dosť upadol, pozerať úplne inými očami.“
RASTISLAV HRÍBIK
