Problémov je veľa a svet je taký veľký a neprehľadný – možno že mapa nie je úplne presná, ale názvy krajín, kde to s demokraciou škrípe a ktorým treba pomôcť, poznáme presne, a to je dôležité. Koniec koncov veď ani neležia v Amerike, ale kdesi v Európe, alebo… máme ešte nejaké iné kontinenty??? (Takto vidí svet americká spravodajská televízia CNN.)
Novinári a štátni zamestnanci mávajú dosť zložité vzťahy – najmä keď je nevyhnutné prísne oddeľovať pracovné od súkromných dojmov. Sú prípady, keď zdanlivo vážne situácie s odstupom času vyznievajú komicky, či skôr tragikomicky. Ťažko povedať, čo z toho je presnejšie – najmä ak sa stretnete s bývalým eštebákom.
Pracujú zásadne profesionálne. Teda tak, ako ich naučili. Aj dnes zbierajú informácie, napríklad o redaktoroch. Presne tak, ako to urobil aj vysokopostavený (dnes už bývalý) funkcionár polície. Malá chybička a z pripravenej kompromitujúcej situácie je fraška.
Rozhovor sa začína. Vraj sme obidvaja profesionáli, takže poznáme hranice, hovorí policajt hneď na úvod, aby určil tón ďalšej debaty, ktorá vôbec nemala byť o jeho úspechoch. Keďže rozdiel medzi mnou a chobotnicou bol v tej chvíli taký, že chobotnica má chápadlá a ja nechápadlá, s úsmevom Jamesa Bonda pridal otázku: či som v roku 1985 študoval v Prahe. Vraj vie, že som študoval a jeho zdroj v Prahe mu dal o mne údajne dobré referencie. Fajn!
V Prahe som možno v roku 1985 bol, ale na stredoškolskej letnej aktivite – zaváral som, hovorím. Samozrejme, že profesionála som nevyviedol z miery. Detailnejšie poznatky o mojom pražskom pobyte (s pointou) mal pripravené na neskôr.
Hneď po zmienke o Prahe sa mi podarilo náhodou rozliať pohár s minerálkou na jeho materiály. Profesionál bol spokojný. S úsmevom ma upokojoval – vraj sa nič nestalo. Jemu bolo asi jasné, prečo som nervózny. Mne ešte stále nie. Prosto – nechápadlo.
Zobral si ma nabok, asi ma nechcel kompromitovať. Z dobrého zdroja vedel totiž to, čo ja nie. „Študovali ste v Prahe I. odbor,“ povedal a nemyslel tým nič iné, len ŠtB. Vraj mi privedie aj spolužiaka z lavice, ak to bude potrebné. No, priznám sa, rád by som sa s ním zoznámil, napadlo mi však, že pri pražskom zaváraní sme nesedeli v laviciach.
„Úprimnosť za úprimnosť,“ hovorím profesionálovi. „Buď máte zlého informátora, alebo je to spravodajská hra. Veď to poznáte, nie?“ dodal som s hlúpym výrazom v tvári (čo mi nerobilo problém – situácia bola hlúpa).
Profesionál aj tak neuveril.
DANIEL VRAŽDA
