V nasledujúcich rokoch sa schodok (s výnimkou roku 1995) sústavne prehlboval. V roku 1996 už dosiahol 100 miliónov korún. Napriek tomu, že v tom čase mala STV na trhu ešte ideálnu pozíciu dominantného vysielateľa.
Zhoršovanie ekonomických výsledkov malo niekoľko príčin.
Od roku 1992 sa začali znižovať výnosy od platiacich koncesionárov. Bol to výsledok prijatia zákona, ktorý časť populácie oslobodzoval od platenia koncesionárskych poplatkov, kompenzáciu však za túto stratu zákon neriešil.
V rokoch 1994 a 1995 boli výrazne nižšie aj príjmy zo štátneho rozpočtu. Televízia to riešila nakupovaním a vyrábaním lacnejších programov a zvýšením podielu repríz. Keď v roku 1996 vznikla konkurenčná televízia Markíza, STV nezareagovala. Zatiaľ čo nová komerčná televízia v hlavných vysielacích časoch ponúkala premiéry, STV nepripravila nič, čím by mohla konkurovať.
Najväčším úderom pre STV bolo dramatické zvýšenie platieb za telekomunikačné služby v roku 1996. Úpravou cien stúpli náklady STV na spoje o takmer 60 % (z 242 miliónov v roku 1995 na 382 miliónov v roku 1996). Ročné náklady na tieto služby zhltli štvrtinu rozpočtu STV, čo v Európe nemá obdobu. Na porovnanie: Českú televíziu stáli telekomunikačné služby v roku 1996 iba sedminu jej nákladov. Vláda síce od 1. 8. 1997 zvýšila koncesionárske poplatky, ale takmer celý prírastok pohltili poplatky štátnym telekomunikáciám.
V roku 1998 bola zvolená nová Rada STV a ústredným riaditeľom STV sa stal Milan Materák. Úlohou nového vedenia mala byť stabilizácia celej inštitúcie. Vedenie STV prioritne riešilo situáciu v spravodajstve. Výmena mnohých redaktorov a snaha po objektívnosti sa prejavili na raste sledovanosti hlavnej spravodajskej relácie aj na zvyšovaní dôveryhodnosti celej inštitúcie. Na dlhy to však vplyv nemalo.
V roku 2000 vyčlenila vláda na oddlženie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu voči Slovenským telekomunikáciám 1 miliardu. So splatením dlhu prišla aj požiadavka nevytvárania nového dlhu. Splácanie dlhov pokračuje dodnes. (hr)
