Vodné sochy. FOTO - ARCHÍV a JÁN LÖRINCZ
Arthur Fleischmann tesal do akrylu ako do kameňa.
Pôsobil v šiestich krajinách štyroch kontinentov, získal austrálske občianstvo, svojím umením reprezentoval Veľkú Britániu, vytvoril busty štyroch pápežov ešte počas ich života. Slovák, rodený Bratislavčan Arthur Fleischmann (1896 – 1990), sochár svetového mena, sa po tieto dni vrátil domov.
Návrat domov prostredníctvom rovnomennej výstavy v Mirbachovom paláci v Bratislave zosnoval jej kurátor MARIÁN PAUER.
Otec Arthura Fleischmanna si vraj želal, aby mal syn nejaké „slušné“ povolanie?
„Šimon Fleischmann bol obchodník so súknom a chcel, aby sa syn Arthur stal lekárom. Titul doktora medicíny skutočne v roku 1921 získal na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ale už počas štúdia sa začal zaujímať o výtvarné umenie. Ako lekár sa naučil anatómiu, ktorú potom využíval pri svojej sochárskej tvorbe. Vo Viedni, po troch rokoch lekárskej praxe zistil, že na dvoch stoličkách sa sedieť nedá a začal sa naplno venovať len sochárstvu.“
Do Bratislavy sa už nikdy nevrátil?
„Nevrátil, hoci kontakty s Bratislavou udržiaval, vystavoval tu svoje práce a v roku 1935 bol aj jedným zo zakladajúcich členov Akadémie vied a umenia. Narodil sa na Trhovom námestí (dnes Námestie SNP). Potom sa rodina presťahovala na Bielu ulicu číslo 6, kde je dnes na poschodí múzeum, ktorého exponáty sú zapožičané na desať rokov. Fleischmann na svoj domov spomínal veľa a často. Rozprával príbehy, spomínal na rodinné výlety na Devín. V šesťdesiatom ôsmom bol hrdý na Dubčeka.“
Ani k svojej pôvodnej profesii sa už nevrátil?
„Raz, veľmi kurióznym spôsobom. V roku 1948 cestoval ako lekár s rakúskym hokejovým tímom do Južnej Afriky. Prišiel do Johannesburgu a tam začal robiť sochárske busty primátorovi a ďalším miestnym radným. Busty mali veľký ohlas, zarobil si a mohol cestovať s rodinou na Seychely, odtiaľ prešiel na Bali, ktoré bolo pre neho rajom. Ostrov hýril farbami, nedotknutá príroda a čistí ľudia sa stali jeho trvalou inšpiráciou až do konca života. Doma sa v rozhovoroch tak často vracal k Bali, že syn Dominik učiteľke v škôlke povedal, že jeho otec je ‘Balijčan‘. Dominik má teraz 41 rokov a zúčastnil sa na bratislavskej vernisáži výstavy.“
Prečo teda z Bali odišiel a stal sa „protinožcom“?
„Bali napadli Japonci, preto sa Fleischmann vybral do Austrálie, kde veľmi rýchlo získal občianstvo a stal sa uznávaným sochárom. Najväčšia práca, ktorú tam urobil, sú bronzové Dvere bádateľov Štátnej knižnice Nového Južného Walesu v Sydney. Sú to obrovské dvere a urobiť ich bolo problémom, ale Fleischmann bol človek, ktorý pred žiadnym problémom necúvol. Dvere urobil v čase, keď v Austrálii ešte neboli žiadne zlievarne. Musel si vymyslieť vlastný spôsob, ako odliať do bronzu reliéfne hlavy.“
Napokon však zapustil korene v Anglicku.
„V štyridsiatom ôsmom mal mať v Londýne výstavu v Kráľovskej akadémii. Osud chcel, že tam zostal až do 90-teho roku minulého storočia, teda takmer polovicu svojho života. Bol súčasníkom Henryho Moora a vôbec veľmi silnej sochárskej generácie. Nebolo jednoduché presadiť sa v Anglicku, no on to dokázal. Keď bolo treba reprezentovať Veľkú Britániu na Expe, stáli vedľa seba dve mená – Moore a Fleischmann. Vytvoril fontánu morskej panny pre Festival Británie, vystavoval v Architektonickej asociácii v Londýne, vytvoril diela pre parník Reina del Mar a ďalšie lode.“
Nezapísal sa do histórie anglického sochárstva skôr jednou raritnou objednávkou?
„V roku 1977 kráľovná oslavovala strieborné jubileum – 25 rokov na tróne. Fleischmann dostal ponuku vytvoriť plastiku ako dar pre kráľovnú. Urobil ju z najväčšieho bloku akrylu, aký sa kedy podarilo vytvoriť. Mal dve tony a pôvodne ho mal použiť Stanley Kubrick vo filme 2001: Vesmírna odysea. Za niekoľko mesiacov vytvoril Fleischmann reliéf Krištáľová koruna. Dodnes stojí v Dokoch sv. Kataríny, vedľa Toweru, a odhalila ju sama kráľovná. Nikto z prítomných nemal ani potuchy o tom, že autorom diela je Slovák, rodák z Bratislavy.“
S Fleischmannom ste sa osobne nestretli, ale dobre sa poznáte s jeho manželkou.
„Zoznámili sme sa v deväťdesiatom šiestom a bola to viac-menej náhoda. Chodil som vtedy po stopách fotografa Beatles Deza Hoffmanna a mal som dohodnuté stretnutie, ktoré sa neuskutočnilo. Nemal som čo robiť, tak som zavolal Fleischmannovcom a pani Joy ma prijala. Zaviedla ma do ich záhrady, v ktorej rástla tráva a vodné sochy. Hneď, ako som to uvidel, povedal som, že by bola paráda, keby sa táto záhrada preniesla do Fleischmannovho rodného mesta. Pani Joy to považovala za nemožné. Ale stalo sa.“
Kde a ako sa zoznámili?
„Stretli sa na večierku v Chelsea a ako ona hovorí, už sa nerozišli. Pôvodne chcela byť baletkou, no zo zdravotných dôvodov sa kariéry musela vzdať. Má však dodnes subtílnu, krehkú postavu. Na vernisáži mimoriadny rozruch spôsobilo jej netradičné oblečenie. Sama mu dala názov Vodná socha. Je dielom maďarského dizajnéra Tamása Királyho, ktorého požiadala o šaty pripomínajúce sochy jej manžela. Vyrobil jej šaty na jedno použitie – na otvorenie výstavy Návrat domov. Bol to jej hold, jej vodná socha pre Arthura Fleischmanna, človeka s veľkým srdcom a neúnavnými rukami.“
Fleischmanna v zahraničí veľmi uznávali, u nás sa názory naňho rôznia. Prečo?
„Mnohí vychádzajú z jeho pôvodnej, realistickej tvorby, ktorú robil, kým žil na Slovensku. V keramike sa veľké zázraky robiť nedajú. Fleischmannova posledná tvorba však bola ako kúzlo. A čím bol starší, tým bola lepšia. Začínal figurálnou a končil geometrizujúcou sochárskou tvorbou. Znie to neuveriteľne, ale jedna z najlepších vodných sôch, akú kedy vytvoril, bola Pocta objaveniu DNA, ktorú robil ako 90-ročný. Prvý raz sa objavila v dieli trilógie Hviezdnych vojen s názvom Impérium vracia úder.“
Nepriťahoval záujem aj tým, že používal v sochárstve netradičné materiály?
„Začal používať akryl, teda ľudovo plexisklo. Rozum sa zastavuje nad tým, že ho opracúval ako drevo – tesal ho. Pritom stačí jediný chybný úder, aby niekoľkomesačná drina vyšla navnivoč. Dielo praskne po celej výške alebo šírke a niet preň záchrany. Jeho vodné sochy nie sú len nádherným priestorovým tvarom, ale sú živé farebným svetlom a tečúcou vodou. Keď sa voda zastaví a svetlo zhasne, zostane len mŕtvy objekt. Takéto diela môžu vznikať len vďaka neuveriteľnej vizuálnej predstavivosti. Sochy v podstate robil na tom istom princípe, voda prúdi dohora stredom sochy a steká, hrá sa s jej tvarmi. Ale práve tento tvar, detaily sú dôležité. Menia sa s pohybom diváka kráčajúceho okolo, z každej strany vidíte niečo celkom iné.“
