Iva Pekárková (1963), spisovateľka, prekladateľka, scenáristka a publicistka. V roku 1985 emigrovala cez Rakúsko do USA, kde sa živila ako tlmočníčka, sociálna kurátorka, barmanka a taxikárka. Je autorkou viacerých kníh, debutom boli Péra a perutě, nasledoval Kulatý svět, Dej mi ty prachy, Gang zjizvených, Můj I. Q., Třicet dva chwanů a Do Indie - kam jinam? FOTO - PETER PROCHÁZKA
„Keď som mala asi osemnásť rokov, napísala som novelu o tom, že v socialistickom Československu si máme byť všetci rovní, a tak strana a vláda nechali obyvateľstvo zhermafroditizovať. Vydala som to anonymne ako samizdat v niekoľkých exemplároch. Po čase ma viezli autostopom dvaja mládenci, vyrozprávali mi môj príbeh, smiali sa, akú výbornú vec čítali, a hovorili, že by som si ju mala zohnať. To považujem za svoj najväčší literárny úspech,“ hovorí spisovateľka IVA PEKÁRKOVÁ, ktorá vstúpila na českú literárnu scénu pred desiatimi rokmi a jej asi najznámejšou knihou je Dej mi ty prachy, odohrávajúca sa v prostredí newyorských taxikárov, medzi ktorých dlhší čas patrila.
V tej autostopovej príhode odolala - vtedy nebezpečnému - pokušeniu pochváliť sa autorstvom a vychutnať si prekvapenie svojich spolucestujúcich. „Ale hlavne som si uvedomila, že ak nechcem byť sama pred sebou literárnou prostitútkou, tak nemôžem verejne nič publikovať, a aj to bol jeden z dôvodov mojej emigrácie. Išla som von s tým, že skúsim písať a niečo vydať. A ak to nevyjde, tak sa nič nedá robiť, ale tu by to rozhodne nešlo.“
Váš debut nakoniec vyšiel v českom exilovom vydavateľstve Josefa Škvoreckého 68–Publishers v Toronte. Znie to ako ozajstný americký sen, o to viac, že ste nepatrili k emigrantom disidentskej elity. Boli ste so Škvoreckým už predtým v kontakte?
„Nie, nepoznala som ho. Napísala som mu, že mám hotový román, a poprosila ho, či by sa naň nepozrel. Vydal ho, a keď som bola v New Yorku, prišiel sa pozrieť aj na mňa.“
Čo vám najviac pomohlo psychicky zvládnuť emigráciu?
„Mala som obrovskú výhodu v tom, že keď som odchádzala, bolo mi absolútne jasné, že je to navždy. Deväťdesiat percent emigrantov koketuje s myšlienkou návratu, nie sú schopní sa povzniesť nad to, že už sa nevrátia. Ja som si to rozhodovanie vybavila ešte pred odchodom, a tam už bolo rozumnejšie sa radšej asimilovať, než sa nostalgicky stýkať len s emigrantmi.“
Čitatelia často stotožňujú vaše hrdinky s vami. Čo odpovedáte na notorickú otázku, do akej miery sú vaše knihy autobiografické?
„Notoricky na ňu odpovedám ako Milan Kundera, že jeho hrdinovia idú tam, kam on sa už neodváži. Samozrejme, v napísanom je niečo zo mňa, ale ja som nepísala len o tom, čo sa stalo mne, boli to skôr príbehy okolo. Moje knihy nie sú o mne, sú o mojich hrdinkách. Na druhej strane, úplnú pravdu by mi nikto neuveril. Musela som ju stlmiť, prispôsobiť, aby bola dôveryhodná.“
Príbehy vašich kníh sa odohrávajú v reáliách, ktoré sú často pre našich čitateľov neznáme. Myslíte aj na čitateľa?
„Snažím sa nenechať unášať niečím, čo je vyslovene môj súkromný pocit. Ak píšem o fenoméne, ktorý čitateľ nemôže poznať, snažím sa mu ho priblížiť, ale inak mu nič nestrihám na telo, nič mu nedarujem. Na druhej strane ho neženiem dvadsiatimi stranami svojej depresie, keď mám slabú chvíľu. Nepoužívam ho ako terapeuta.“
Vážite si kritikov?
„Ak mám pocit, že tomu rozumejú, tak ich rešpektujem a poučím sa, keď ma upozornia na nejakú slabinu. Ale už som čítala recenziu, z ktorej mi bolo jasné, že jej autorka knihu ani neotvorila. Ale viem, že v Čechách sú na tom kritici zle, musia knihu prečítať, potom o nej napísať a dostanú často smiešne peniaze. V Amerike som kritikov brala viac do úvahy, navyše, neboli zbytočne krutí.“
Mnohé vaše prózy majú charakter denníkov, píšete si aj skutočné denníky?
„Áno. V detstve som si písala dva denníky - pre seba a potom ten, čo mi čítali rodičia. Teraz si už vystačím s jedným.“
Vydávanie denníkov po smrti ich autorov je dnes dosť v móde, aký máte na to názor?
„Neviem, či je to slušné a fér, sú to často neučesané veci, o ktorých by autor asi nechcel, aby sa dostali do rúk verejnosti. Ale sú aj autori, čo sa už vopred na to tešia. To však rozhodne nie je môj prípad. Mám dohodu s manželom, že ak by som umrela, všetko nedokončené z mojej tvorby zničí.“
Píšete po česky aj po anglicky. Podľa čoho sa rozhodujete, aký jazyk použijete?
„Väčšina je napísaná po česky, ale napríklad pri knihe Dej mi ty prachy som niektoré dialógy mala v hlave automaticky v angličtine. Nakoniec som sa rozhodla pre češtinu, no potom som mala problémy s prekladaním do angličtiny. Gang zjizvených som napísala v angličtine, lebo je to príbeh z Ameriky, a to mi potvrdilo, že najlepšie sa píše v jazyku prostredia, v ktorom sa dej odohráva.“
Myšlienku návratu ste vytesnili pred emigráciou, no po roku 1989 sa situácia zásadne zmenila. Ako ste sa vyrovnávali s nečakanou možnosťou predsa len prísť do Československa?
„Najskôr som správam o revolúcii nemohla uveriť, až keď sa mi to všetko rozležalo v hlave, prišla som sa v decembri pozrieť. Bolo to úžasné, ale na návrat som rozhodne nebola pripravená. Až keď môj americký manžel vyjadril prianie žiť v Európe, od roku 1996 sme tu.“
Kde je teraz váš domov, viete definovať tento pojem?
„Väčšina ľudí si myslí, že emigrant tým, že odišiel, získal druhý domov, dokonca vonku vychádza časopis Druhý domov. Ale v skutočnosti je to opačne. Človek nezískal druhý domov, len stratil pôvodný. Hovorím, samozrejme, len za seba - ja som sa vrátila do Prahy, do mesta, ktoré mi je blízke, ale či je to domov, to si netrúfam povedať. Myslím, že domov už hneď tak mať nebudem.“
