Vilma Kucháreková je jednou zo siedmich biskupiek v USA, jedinou slovenského pôvodu. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Ako vás vnímajú veriaci a farári? Aká je tradícia žien v cirkvi v USA?
„Ženy boli v Amerike ordinované (môžu vykonávať kňazské povolanie) v sedemdesiatych rokoch, teda neskôr ako na Slovensku. Dnes tvoria asi 50 percent študentov na teologickej fakulte ženy. Napriek tomu je ordinovaných len asi 12 percent žien, biskupiek je desať percent, a to v cirkvi, ktorá má v Amerike päť miliónov členov. Niektoré evanjelické zbory v USA stále nemajú ženy -farárky. Dôležité je, aby ľudia mali skúsenosť, potom veci akceptujú. Ako biskupka som vlastne šéfkou svojho manžela, farára. Jeden pravoslávny kňaz mi povedal - to by sa mi nikdy nestalo, aby manželka bola mojou šéfkou. Ale akceptujú to.“
Čím ste chceli byť ako malá?
„Bola som vychovávaná k viere. Cítila som, že Boh ma volá do služby, ale bojovala som proti tomu, veď niečo také neexistovalo. Čudovala som sa, ako to, že ma volá, ako to, že nevie, že ženy nemôžu byť kňazmi. Rozhodla som sa, že budem mníškou, aby mi dal pokoj. Ale nedal. Začala som teda študovať na teologickej fakulte, vtedy už ženy mohli byť ordinované, ale nikdy som farárku nevidela, nevedela som si to predstaviť. Ordinovali ma pred dvadsiatimi rokmi.“
Ako zvládate popri práci rodinné povinnosti?
„Mám doma pracovný tím. Desaťročný syn každé ráno zapne počítače a kým ide do školy, skontroluje e-maily. Potom mi zahlási - ‘pani biskupka, všetko je v poriadku, tešíš sa, že si biskupka?‘ On sa asi teší. Keď sme mali ísť na Slovensko, starší mi urobil slovensko-anglické vizitky. Je tam napísané biskupka.“
Práve slávime vianočné sviatky. Ako vyzerajú u vás, prebrali ste americké zvyky?
„Myslím, že nie, máme slovenské jedlá - celý deň sa postíme, večer si dáme vianočné oplátky, kapustnicu, pupáky, potom ideme do kostola. Keď sa vrátime, rozbalíme dary. Američania darčeky rozbaľujú až ráno.“
Ako ste sa zoznámili s manželom?
„Stretli sme sa v kostole, písali sme spolu aj knihu Dedičstvo Slovanov. Vedela som, že ho mám rada, ale myslela som, že on to nevie. On ma mal tiež rád, ale nebol si istý, či ja jeho. (smiech) Všetky city sme profesionálne skrývali. Potom sa mal presťahovať. Hovorila som si, keď to má tak byť, dovidenia. Ale on prišiel a spýtal sa - chceš ísť so mnou? Čo to znamená, naťahovala som ho. Odpovedal - no predsa ako manželka.“
Ako reagoval na to, že ste sa stali jeho „šéfkou“?
„Voľby biskupa trvali tri dni, nemali sme času sa rozprávať. Ale potom mi povedal - nemal som čas s tebou hovoriť, ale som na teba hrdý. Teraz často cestujem po zboroch, ale doma to zvládajú veľmi dobre. Hoci keď sa vrátim a otvorím dvere, vidno, že muži gazdovali sami.“
ANDREA HAJDÚCHOVÁ
