Roman Pomajbo (dole) pri zoskoku s padákom na Novom Zélande so slovenským inštruktorom.
bolo naučiť sa cez letné divadelné voľno po anglicky.
„Vždy som hovoril, že niekde vycestujem, ale boli to iba reči, žiadne konkrétne plány“, spomína na rozhodnutie vypraviť sa k protinožcom. „Povedal som to aj pred slovenským rodákom, ktorý má v Austrálii agentúru na zabezpečenie študentov v zahraničí, a on vraví, žiaden problém. Až ma zaskočil, aký bol aktívny, zrazu mi len oznámil, všetko je vybavené. Začal som spätkovať, nikam nejdem, nemyslel som, že hneď teraz, až niekedy v budúcnosti…
Lenže potom herci zase museli vstúpiť do štrajku proti neplatiacemu dabingovému štúdiu, tak som si povedal, prečo vlastne nie teraz? Aspoň zmysluplne využijem divadelné prázdniny. Do týždňa som nastúpil do lietadla. Bez akýchkoľvek príprav, po anglicky som nevedel ani slovo, a vôbec som netušil, čo ma čaká. A už vôbec nie, že Bratislavu znovu uvidím až o rok.“
Cestovať sám na druhú stranu zemegule a nevedieť sa dohovoriť inak než po slovensky, to zaváňa problémami. Alebo sa mýlim?
No, musím sa priznať, zmätky boli. Vedel som, že v Kuala Lumpur mám presadnúť na iné lietadlo. Lenže počas letu som sa rukami–nohami rozprával s Malajzijčanom, ktorý sedel vedľa mňa, a ten ma presvedčil – nikam neprestupuj, veď toto letí priamo do Sydney. Poslúchol som domáceho, pri medzipristátí som si nechal na sedadle batožinu a do lietadla sa vracal medzi poslednými. Lenže ma zarazili, vy nie, musíte čakať na iný let! Po tašku ma vpustili iba s policajným sprievodom a potom som osamel na obrovskom letisku. Bola hlboká noc, do odletu zostávalo viac než šesť hodín. Pre istotu som si našiel svoj „gate“ a usadil sa pred ním na lavičke, nech nie je ďalší stres. Upokojený som sledoval, ako svitá, ani neviem, kedy som zaspal. Zrazu otvorím oči a na hodinkách mám 9.36. Na odletovej tabuli bol čas odletu 9.35. Cez sklo som videl lietadlo, ktorému sa už krútili vrtule, pri odbavovacom pulte ani nohy, iba letuška a policajt. Schytil som tašku, vrhol sa na nich a chrlil po slovensky, aby ma, preboha, ešte vpustili, čo si počnem v Malajzii. Aby som demonštroval, že nemám nič na preclenie, ako šialený som prebiehal hore-dole cez röntgen. Vyjavene civeli, čo to robím, ale vpustili ma. Vbehol som do haly, lenže dvere na letisko boli zamknuté. Začal som nimi zúfalo mykať a keď som sa obzrel, v tvárach tých dvoch som jasne čítal – bože, blázon! Vtedy mi to došlo. To nebol čas odletu, ale nástupu, a ja som nebol posledný, ale prvý.
Potom ste už dorazili bez problémov?
Ešte som mal zážitok so psom. Maminka mi na cestu nabalila rezne. Nestihol som ich pojesť, lenže do Austrálie je zákaz prinášať akékoľvek potraviny. Po výstupe z lietadla všade na to upozorňujú tabule a pre neandertálcov, ako ja, čo nevedia nič po anglicky, je to tam ešte aj namaľované. Nechcel som ďalší trapas, tak som rezne obradne pobozkal a zahodil. Spokojný som prešiel pasovou kontrolou, čakám na batožinu, keď sa zrazu ku mne rozbehol pes vycvičený hľadať drogy a potraviny. Celú hlavu strčil do mojej príručnej tašky, ktorá ešte rozvoniavala slovenskými rezňami. Prišiel policajt, dôkladne ma poprezeral, no nenašiel nič. Nešlo mu do hlavy, prečo je pes taký nepríčetný. Slintal, vrtel chvostom a za živý svet sa nechcel dať odtrhnúť. Úplne odmietol poslušnosť. Po slovensky, s využitím pantomímy, som vysvetľoval, že na vine sú slovenské rezne. Pán pochopil, pes nie. Nakoniec ho museli odniesť v náručí.
Vaše kontakty s austrálskou políciou sa však neskončili. Je to pravda, že ste tam na škole zažili revolúciu?
Áno. Pricestoval som, ubytoval sa a po krátkej aklimatizácii začal chodiť do školy. Presvedčený, že už pôjde všetko podľa plánu. Lenže, asi o mesiac školu zatvorili. Prekročila povolený počet študentov, úrady ju tlačili do fúzie s inou školou, a keďže sa nevedeli dohodnúť, tak sa neučilo. Študentom sa to, pochopiteľne, nepáčilo, zaplatili pomerne slušné peniaze, a potom, mnohí mali víza viazané na štúdium. Tak začali štrajkovať. Tristopäťdesiat ľudí vyšlo s transparentmi na ulicu a „davaj“ za bossom školy. Bola tam polícia, novinári, veľmi podobné, ako keď sme počas „nežnej“ štrajkovali na VŠMU. Česi a Slováci využili revolučné skúsenosti a stali sa lídrami, ktorí viedli vyjednávania. Nakoniec sme dostali mesiac prázdnin, aby sme si mohli nájsť novú školu. Nebol to problém, okamžite nás obkľúčili agenti a núkali možnosti štúdia. Stačilo si len vybrať, stará škola predisponovala zvyšné peniaze novej škole a všetci sme doštudovali.
Mimoriadne voľno vám zrejme až tak neprekážalo, lebo sa zhodou okolností krylo s olympiádou.
Jediný problém bol, že som sa nemohol vrátiť podľa plánu. V divadle Ludus mi odmietli dať neplatené voľno a dostal som výpoveď. Ale neľutujem. Aj kvôli olympiáde. Spriatelil som sa s našimi športovcami, v olympijskom dome som bol varený pečený. Dostal som sa aj do olympijskej dediny, to bol veľký zážitok. Byty tam boli urobené zo všetkého, napríklad z presklených garáží. Ráno si športovci vytiahli žalúzie a boli ako vo výklade. Najviac však na mňa zapôsobila jedáleň. Bolo tam všetko, na čo si človek spomenie, ale aj tak som nemohol jesť, keď som vedľa seba videl športové veličiny z celého sveta.
Máte fotografiu s atlétom roka 2000 Michaelom Johnsonom. Aj s ním ste obedovali?
Nie, hoci zhodou okolností snímka je z Planet of Hollywood, reštaurácie, ktorú vlastnia herecké hviezdy. Istý čas som tam pracoval, lebo Austrália je jednou z mála krajín, ktorá dáva zároveň so študentským aj pracovné vízum. Vravel som si, kde sa už má zamestnať slovenský herec, ak nie v reštaurácii hviezd? No a zhodou okolností, Johnson tam mal tlačovku a autogramiádu. Nešiel som na ňu, nechcelo sa mi tlačiť, namiesto toho som vyšiel oddýchnuť si do zadného traktu. A zrazu sa objavil Johnson, potreboval ticho, aby mohol telefonovať. Našťastie som mal fotoaparát a on bol veľmi priateľský.
Máte fotografie nielen z olympiády, ale aj z austrálskeho bušu, z Nového Zélandu. To si tam takto užívajú všetci študenti?
Je to vec voľby. Mnohí sa riadia heslom – škola, robota, smrť! Niektorí majú aj po dve – tri zamestnania. To som nechcel, povedal som si, že keď som už tak ďaleko, radšej pobyt využijem na spoznanie krajiny. Skamarátil som sa s jedným českým emigrantom Karlom, ktorý tam odišiel nielen kvôli komunistom, ale aj prírode, a ten ma zobral do bušu, aby som Austráliu spoznal aj z tejto stránky. Bol to obrovský zážitok. Ráno som sa prebudil a pred landroverom sa prechádzali tulene. Alebo sme sledovali krokodíly v ich prirodzenom prostredí, ako sa vyhrievajú na brehoch rieky. Všade boli značky, zákaz kúpania, pozor krokodíl! Zaujímavé boli stáda zdivočených kôz, ktorých predkovia kedysi utiekli farmárom, a keďže nemali predátora, premnožili sa. A bol som aj na love klokanov.
Mali ste to srdce niektorého zastreliť?
Keď sme boli na nočnej poľovačke, strieľať som odmietol. Zvieratá oslepené reflektormi áut stoja nepohnute ako na strelnici, to sa mi zdalo nefér. Pri poľovačka cez deň však už mali klokany šancu. Jedného som aj mal na muške, stačilo stlačiť púšť. Stál na okraji skaly a vtedy som si povedal, zastrelím ho, spadne do priepasti, aj tak z neho nikto nič nebude mať, akurát môžem hovoriť, že som ulovil klokana. Preto ho predsa nezabijem. Tak som ho nechal ísť a zostal bez trofeje.
Austrália je známa krásnymi plážami, ale aj výskytom žralokov, vrátane ľudožravých. Vy ste si tam spravili potápačský kurz. Nemali ste strach vliezť pod vodu?
Aj mama mi vravela, ty do mora ani nechoď, žralok ťa zožerie! V novinách sa z času na čas naozaj objavila správa, že niekoho napadol, lenže Austrália je obrovská a miestni vedia, kde sa dá kúpať, a kde nie. Teda, aspoň ja som veril, že to vedia. Hoci, raz som sa so žralokmi stretol, ale našťastie som o tom nevedel. Potápali sme sa na Great Barrier Reef, Veľkej korálovej bariére, čo je vraj najkrajšie miesto na potápanie na svete. Podmorský svet vás úplne pohltí. Pestré rybičky, priateľské korytnačky, zabudnete sa báť. Keď mi kamarát ukázal gesto signalizujúce žraloka, bol som presvedčený, že si robí srandu. Lenže, ony tam naozaj boli. Tri metrové mláďatá, ako mi neskôr ukázal na snímkach. Plávali desať metrov odo mňa. Dobrodružné bolo aj nočné potápanie, najmä keď sme vedeli, že 90 percent útokov žralokov sa odohrá v noci.
A čo zoskok s padákom na Novom Zélande?
Pôvodne som nechcel skákať, ale priateľka ma presvedčila, že je tam najväčší bungee jumping na svete, a to musíme vyskúšať. Skočili sme zo 134 metrov a išli si do informačného centra pozrieť videozáznam. Vedľa si niekto iný pozeral zoskok s padákom a priateľka mi zrazu vraví, ten ich inštruktor vyzerá rovnako ako muž, s ktorým som pred rokmi skákala v Čechách. Pozrela sa lepšie – to nie je možné, je to ten český inštruktor! Vyhľadali sme ho a keď sa dozvedel, že som Slovák, predstavil mi inštruktora zo Slovenska. Ten si ma pamätal z televízie a hneď ma volal do lietadla. Vyhováral som sa, na naše pomery to bolo drahé, no najmä som sa bál. Nič však nepomohlo, usadil ma do lietadla a ešte mi spravil vyhliadkový let, hoci za to sa platí zvlášť. Príliš som nevnímal, čo mi ukazuje, myslel som iba na to, že o chvíľku skočím zo 4000 metrov. Pri zoskoku som sa ho držal ako kliešť. Na krídle bol zavesený kameraman, ktorý robil fotky a video a ešte stihol ukazovať rôzne gestá a grimasy, ktoré som úplne paralyzovaný opakoval. Takže mám nádherné fotky, kde to vyzerá, že som uvoľnený, hoci vôbec mi nebolo všetko jedno. Ale je to neprekonateľný pocit.
Prázdniny ako z verneovky skončili. Čo bude ďalej, nie je problém, keď sa herec na rok vytratí?
Tak, mám ten potápačský kurz, skákal som s padákom a bungee jumping, pracoval v Planet of Hollywood. Verím, že to tu patrične využijem. (Smiech.) Ale vážne, bol som tu ani nie deň, keď mi zavolal režisér Karol Vosátko – som rád, že si tu, zajtra máš skúšku v divadle. Takže, na jeseň budem mať premiéru v divadle GUnaGU a strašne sa na to teším.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
Zrejme žiadny turista sa z Austrálie nevráti bez spoločnej snímky s klokanom.
FOTO – ARCHÍV ROMANA POMAJBA
Roman Pomajbo (1969) – vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Mal angažmán v DAB Nitra, Trnavskom divadle a v divadle Ludus, hosťoval v SND, na Novej scéne, v Astorke a v GUnaGU. Hral vo filmoch Obyčajný špás, Hazard, moderoval televízne relácie Koleso šťastia, Cŕn-cŕn, Dobré ráno s STV a viaceré relácie na VTV. Pravidelne účinkuje v rozhlase a v dabingu.
