Bratia Peter a Pavol Hochschornerovci. FOTO - TASR
Bratia Peter a Pavol Hochschornerovci sa na vode narodili. Pri Dunaji a na Dunaji. Pomamili sa i potatili. Gabriela Hochschornerová bola parádnou kajakárkou. Výzorom i štýlom jazdy. Otec Peter zase singlkanoista, ktorého čistý štýl kopírovali všetci z chýrnej československej školy.
Z petržalskej panelákovej fádnej šedosti to mali dvojčatá k veľtoku blízko. Peter však spomína, že prvý raz sedel sám v kajaku keď mal päť rokov. Na mori v Chorvátsku. Vzťah k „veľmi veľkej vode“ mu zostal dodnes. „Ak by som nebol vodný slalomár, iste by som chcel byť windsurfista. More ma fascinuje,“ priznal sa Peter. Pavol si zase zaspomínal na Oravu. „Možno sme mali sedem. Otec nás zobral spolu s jeho študentmi na vodácky výcvik. Priviazal nás do kajaku, na šampónoval. A potom robil s loďou eskimácke obraty. Dočista nám vyumýval hlavy.“ Pre Hochšíkov to bolo prvé zoznámenie sa s vysokou školou kajaku.
Umýva vám otec hlavy aj obrazne? Podpichli sme 23-ročné dvojičky (nar. 7. septembra 1979). „Ani nie, hoci prísny viem byť dostatočne. Spravodlivo. Keď tréner nie je otec. V oboch ,funkciách‘ je však perfektný,“ prvý raz vyhŕkli jednohlasne olympijskí víťazi zo Sydney.
Gabriela Hochschornerová s úsmevom hovorí, že sa za živý svet nevie rozpamätať, ktorý z bratov prišiel na svet prvý. Peter a Pavol. Ešte aj meniny majú v jeden deň. Ale vôbec to nevyzerá tak - dajte im uniformy, a môžete tipovať - kto je kto. Peter je o poznanie vyšší ako Pavol. Sú rozvážni. Ani jeden z nich nie je ukecaný, hoci Paľo pohovorí trochu viac. „Olympiáda je krásna vec. Pre vodných slalomárov pokojnejšia než šampionáty. Štartuje nás menej a vo všetkom je poriadok. To máme radi. Ani sa okolo nás nemotá toľko ľudí,“ priznávajú sa Hochšíci, že na popularitu si stále zvykajú dosť ťažko. Kamošov majú fúru.
„Im patrí Silvester, a vlastne celý rok sme s nimi. Vianoce treba prežiť v rodinnom kruhu. Múdra tradícia. Stačí byť spolu, na darčekoch nezáleží. Pravdaže, drobné pozornosti k tomu pokoju a mieru pod stromčekom patria. V zásade sa však obdarúvame podľa potreby. Ak začujeme, že otec s mamou po niečom túžia v septembri, tak to kúpime v septembri. A oni sú k nám rovnakí,“ hovoril zväčša Pavol.
Aké sú vianočné sviatky bez vody, bez Čunovského areálu, bez Dunaja? Spýtali sme sa, aby reč nestála a zbadali sme údiv. „Platí iba to bez Čunova. Nebolo však sviatkov, že by sme nesadli na Dunaji do lode. Prirodzene, nebolo by to možné, keby zamrzol. Taká kosa nehrozí zrejme nikdy. Ľahký tréning pre nás k Vianociam patrí.“
