Usmiaty hokejový tréner ruskej zbornej Vladimir Pľuščev si pomáha prirovnaním s naším Jánom Filcom a hovorí, že život je jedno veľké rizikoUsmiata zaokrúhlená tvár s fúzikmi pripomínajúca prívetivého výčapníka sa na míle (versty) vzďaľuje od tradičnej predstavy prísnych predchodcov ruskej či sovietskej hokejovej reprezentácie typu Michajlova, Tichonova a Tarasova (nezabudnime pritom na výnimočného nebohého liberála Igora Dmitrijeva alebo na rozhľadeného Viačeslava Fetisova na februárovej olympiáde v Salt Lake City). Súčasný tréner zbornoj komandy sa od svojich predchodcov nápadne odlišuje tým, že nemá za sebou brilantnú hráčsku minulosť. V rozhovore pre SME bol VLADIMIR PĽUŠČEV po sobotňajšom víťazstve nad Slovenskom (3:1) žoviálne ústretový. Pohotovo si pomohol prirovnaním s Jánom Filcom, ktorý tiež v aktívnej hráčskej kariére nebrázdil vrcholné svetové podujatia a v máji ho spolu s jeho tímom oslavovalo celé Slovensko. V. Pľuščev sa od nástupu do služieb ruskej hokejovej federácie v roku 1997 blysol troma titulmi majstrov sveta s mládežníckymi výbermi - v roku 2000 vyhral so sedemnástkou, potom s osemnástkou a v tomto roku aj s dvadsiatkou.
Nebáli ste sa Slovákov, ktorí na Baltica Cupe deň pred zápasom s vašou zbornou vyhrali nad Švédmi?
„Prečo, veď sme Slovania. Tí si vždy rozumejú. (Smiech.) Nezľakli sme sa. Vedeli sme, že máte za sebou ťažký zápas so Švédmi a dovoľte aj neskromnosť, rátali sme s tým, že mnohí vaši hráči sa budú chcieť individuálne predviesť, lebo chcú získať angažmán v bohatých ruských kluboch. To je normálne. Jediné, čo ma straší, sú rozhodcovia.“
Prečo, veď náš kapitán Miroslav Hlinka dostal ako prvý trest do konca zápasu už v 38. minúte?
„Možno som na vine ja, ale rozhodcov nechápem. Na prvom podujatí Euro Hockey Tour Poisťovňa Cup v Čechách nám pískali Česi a Švédi. Všetko prebehlo v zásade normálne. Ale vo Fínsku na Karjala Cupe sme stále zohrievali trestnú lavicu. A dnes? Nechcem vás uraziť, ale počas vašej päťminútovej presilovky vaši hráči dvakrát jasne faulovali a nič sa nestalo. Nerozumel som tomu pruhovanému Fínovi.“
Ako zvládate tlak, ktorý na vás vyplýva z maximalistických tradícií sovietskeho a ruského hokeja?
„S touto otázkou sa stretávam denne. Zrejme tí, ktorí mi dali dôveru, stavili na to, že hráčov, čo budú hrať na budúcej olympiáde, nik nepozná lepšie ako ja, lebo som s nimi pracoval v mládežníckych kategóriách. Možno riskovali, naozaj neviem, kto ma tam vybral po kuloárnych operáciách. Viem, že boli hlasy za aj proti, ale tiež to, že rozhodnutie padlo neskoro.“
Poznáte sa s ministrom športu Viačeslavom Fetisovom?
„Slavo je mladší odo mňa o dva roky, sme odchovanci armádneho klubu CSKA. Poznáme sa aj civilne, je to v poriadku.“
Vy, pán podplukovník, však máte za sebou nielen armádne vzdelanie.
„Pravda, mám niekoľko vysokých škôl. Ale Slavo je možno už generál. (Smiech.) Viem, že odchádzal do zámoria ako major. Akú hodnosť mu udelil teraz prezident Vladimir Putin, presne neviem. Asi je to tajné. Ja som v osemdesiatych rokoch ukončil štúdium na športovej univerzite. A potom som získal špeciálne vojenské vzdelanie.“
V ruskej tlači ste odmietali otázky dotýkajúce sa vašej práce v KGB (Kommitet gosudarstvennoj bezopasnosti - výbore tajnej štátnej bezpečnosti). Dnes to má názov FSB (Federaľnaja služba bezopasnosti - federálna bezpečnosť).Vyhnete sa otázke aj teraz?
„Nie, naozaj som pracoval v špeciálnych službách.“
Poviete nám o tejto životnej etape viac?
„Prečo nie? Nehanbím sa za nič, napokon, mnohí vedia o tom, čo som trinásť rokov robil. Druhou otázkou je, kto sa čím a akými spôsobmi zaoberal. Napokon, náš prezident Vladimir Putin pracoval tiež v rozviedke. Nič hrozné, boli sme normálna partia.“
Bližšie?
„Pracoval som v kontrarozviedke.“
Aká to bola robota?
„Mužská, nie ľahká, hlupákov tam nebrali.“
Ako vnímate otrasy v ruskej spoločnosti v posledných rokoch?
„Za desať rokov to boli silné zmeny. Psychológia, ideály, hodnoty. V Rusku zvyčajne nie všetci stíhajú pochopiť vývojové zmeny. V princípe však ideme dopredu. V podmienkach, keď sa naša krajina ocitla na hranici spoločensko-politických systémov, vznikajú problémy súvisiace nielen s ekonomikou, ale hlavne kriminalitou.“
Čo je psychicky náročnejšie, práca v tajnej službe kontrarozviedky, alebo koučovať hokejovú reprezentáciu Ruska?
„(Smiech.) Keď vám píska taký truľo ako dnes, tak neviem. Tajná služba nie je tak na očiach, ale je tam viac zodpovednosti. Vnímam, že keď si na druhý deň vezmete noviny a všeličo sa o sebe dočítate, tak tajná služba je zlatá.“
So skupinkou českých novinárov sme v sobotu zvažovali návštevu niektorého z moskovských divadiel. Ktoré by ste nám odporučili?
„Kam ste sa preboha chystali? Á, prepáčte, chápem vašu narážku. Úprimne, tragédia na Dubrovke, je naozaj výnimočný jav. Pripúšťam, že v Rusku sú v tomto smere problémy, no nie také desivé, ako sa medializovali. I keď je pravdou, že to, čo sa stalo s rukojemníkmi, bola katastrofa. Na druhej strane, v Írsku zúri stále vojna.“
Bol zásah špeciálnych jednotiek ruskej milície v divadle adekvátny?
„Práve sme boli kdesi na sústredení a povedal som svojim hokejistom, že čoskoro sa niečo udeje.“
Ako ste to vedeli?
„Hneď ako sa objavili správy, že prví rukojemníci zahynuli. Ak by pokračoval rokovací proces, bolo by to asi iné. Bolo tam sedemsto ľudí, muselo sa niečo stať.“
Nešlo postupovať jemnejšie?
„Myslím, že naši rebjata robili, čo mohli. Podrobnosti nepoznám. Pripúšťam, že použité chemické látky boli prisilné, lebo do divadla nechodia iba stopercentne zdraví a odolní ľudia. Chápem, aké tam mohli vzniknúť psychické stavy, ale bola to špecifická situácia.“
Práve preto by si zaslúžila minimálne koordináciu s nemocnicami.
„Povedzme si to tak, život je jedno veľké riziko.“
VOJTECH JURKOVIČ, Moskva
