„Najväčším zážitkom pre mňa v Moskve bolo, že sme sa po zbabraných dvoch zápasoch zdvihli a zahrali sme dobrý hokej. Dokázali sme, že do Moskvy sme neprišli na výlet ani na nákupy. Tréneri aj my sme mali minimum času na zohratie, alebo čo len na ilustrovanie taktiky na tabuli. Čo sa týka môjho vylúčenia do konca zápasu v poslednom zápase s Ruskom. Prišiel som ako kapitán za pánom rozhodcom a povedal som mu doslova toto: nie je predsa možné, aby sme stále hrali s troma alebo so štyrmi ľuďmi. A to je pravda. Dal mi desať minút a ja som mu ukázal, že som kapitán a že mám právo vysloviť mu svoj názor. Rozhodca so mnou odmietol komunikovať, napriek tomu, že som naozaj nepoužil žiadny ostrý výrok. Som dosť skúsený na to, aby som pochopil, že sa to rozhodca snažil zrežírovať tak, aby nás dostal dole. Opakujem, žiadny „fucking“ ani nič príbuzné z mojich úst nevykĺzlo, ani slovenský ekvivalent. Až keď ma definitívne poslal do kabíny, utrúsil som, že neznášam jeho prístup. To bolo naozaj všetko. Od Rusov som na jeho adresu počul oveľa ostrejšie slová. Nemyslím si, že na Baltica Cupe sme zlyhali. S Fínmi sme neodohrali zlý zápas, len v druhej tretine nám nevyšla medzihra. Možno sme si mysleli, že po zvládnutí prvej to pôjde automaticky aj ďalej. Lenže na tejto úrovni to jednoducho nie je možné. Na každú minútu a na každé striedanie musíme byť pripravení na stopäťdesiatpercent, inak sa dopustíme chyby, ktorú zväčša súper neúprosne potrestá. Súhrnne mi to vychádza tak, že na celom turnaji sme odohrali dve vyložene zlé tretiny. Obe druhé proti Fínom a Čechom. Dôležité bolo, že naši mladí chlapci skúsili na vlastnej koži, o čom je svetová špička. To im nedá žiadny Švajčiarsky pohár. V konečnom dôsledku vo mne prevláda spokojnosť, lebo posledné dva zápasy ukázali, že sme schopní hrať rovnocennú partiu s hocikým.“ (ju)