Doteraz najvýznamnejší japonský futbalový turnaj Kirin Cup, ktorý sa hrá od roku 1993 ako turnaj národných futbalových mužstiev troch kontinentov – Ázie, Južnej Ameriky a Európy – bol ďalšou komplexnou previerkou pripravenosti hostiteľov pred blížiacimi sa MS 2002. Videl som v poradí už štvrtý Kirin Cup. V roku 1998 suverénne zvíťazila Česká republika, potom Belgicko, minulý rok sa o víťazstvo podelili naši s Japoncami a teraz ho po dlhom období vyhrali domáci.

V tomto výpočte je kus symboliky nevídaného napredovania japonského futbalu, pretože po sérii neúspešných výsledkov to bolo práve minuloročné víťazstvo, ktoré zachránilo „hlavu“ francúzskeho trénera Troussiera a po ňom nastal pozitívny zlom v kvalite. Odvtedy sa Japonci suverénne stali víťazom Pohára konfederácií. Dobre účinkovali na OH. Boli finalistom tohtoročného Pohára konfederácií FIFA a presvedčivo vyhrali tohtoročný Kirin cup po víťazstvách nad Paraguayom 2:0 a Juhosláviou 1:0. Paraguaj, úspešné mužstvo juhoamerickej kvalifikácie, skončil na druhom mieste. Svojimi trestnými kopmi a riskantným driblingom sa blysol 36-ročný brankár Jose Luis Chillavert, dobrý bavič publika, ale nechcel by som byť v koži holohlavého paraguajského trénera „sumopostavy“ Sergia Markariana pri jeho kúskoch.

Rozlúčka Dragana Stojkoviča

Najviac mediálneho vzruchu bolo okolo výpravy Juhoslovanov. Prišli s osemnástimi hráčmi, prevažne z domácej súťaže, z toho bolo osem úplných nováčikov. Prišli so zaujímavým experimentom: mužstvo viedli traja rovnocenní tréneri Savičevič, Boškov, Čurkovič. S národným mužstvom sa vo svojom 85. štarte rozlúčil 36-ročný futbalový veterán Dragan Stojkovič, ktorý prvýkrát nastúpil za Juhosláviu 12. novembra 1983 proti Francúzsku v Záhrebe (0:0) a už je sedem sezón v Japonsku, kde posledný júlový deň definitívne končí svoju bohatú kariéru. Veľký hráč, ktorému rozlúčka nevyšla, lebo to mužstvo, ktoré prišlo do Japonska, by neutiahli ani niekoľkí Stojkovičovci v najväčšej sláve.

„Poznám 80 – 90 percent hráčov pre MS 2002. Máme takých, čo vedia rozumne podržať loptu, dlhou prihrávkou zmeniť ťažisko hry a vytvoriť moment prekvapenia, dirigovať hru. V mužstve je vytvorená zdravá konkurencia. Vyhrali sme preto, lebo sme hrali kolektívne, atakovali sme agresívnejšie v plnej rýchlosti, hrali sme inteligentne. To sú veľké predpoklady pre budúcnosť,“ povedal po víťazstve teraz „cisár“ japonského futbalu tréner Philippe Troussier.

Áno, je to tak a ja k tomu pridám, že nielen odstránili jednu z najväčších slabín domáceho futbalu, nevýraznú defenzívnu hru a s ňou spojenú malú agresivitu, ale obidva turnaje hrali na jej hornej hranici. Nepreženiem, keď poviem, že viacerí z nich surovo. Teda to, čo vo svete odkopírovali a ešte čosi po japonsky klasicky pridali. Výsledkom tejto zmeny je, že na posledných dvoch turnajoch dostali (z posledných sedem zápasov) len jediný gól vo finále Pohára konfederácií od majstra sveta a Európy Francúzska.

Architektonické skvosty storočia

Pozoruhodným na Kirine bolo, že v zápasoch Japonska boli oficiálne otvorené ďalšie dva štadióny z desiatich nových, určite architektonické skvosty tohto storočia. Na ostrove Hokaido, ktorý má podobné klimatické podmienky ako Slovensko, bol pre bejzbal a futbal otvorený štadión „Sapporo Dome“. V krytej hale (43 000), ktorej interiér je v prísnych zeleno-hnedých vojenských farbách, pod striebornou kompaktnou strechou prispôsobenou pre množstvá snehu, je k dispozícii umelý bledo-zelený trávnik pre bejzbal. Hala, ktorá zvonku pripomína výstavné stavby na World Expo. A to nie je všetko. Vonku na vzduchu parkuje futbalový trávnik na kolieskach. Päť hodín trvá jeho presun do haly a môže sa začať futbalové predstavenie v dobrých klimatických podmienkach.

Neuveriteľný projekt. Druhým podobným skvostom je futbalový štadión v krytej hale s odsúvacou strechou v Oite na južnom a teplom ostrove Kjušu. Diváci a hráči už nemusia sedieť na rozpálenom slnku (teraz boli teploty okolo 37 stupňov Celzia) alebo v daždi. Z futbalu sa stalo divadlo s dobrým komfortom, lebo v hale bolo počas zápasu Japonsko – Juhoslávia len 27 stupňov. Na japonských štadiónoch nefajčia fanúšikovia, novinári ani funkcionári. Na to sú vyhradené priestory. Dodržiavanie je také samozrejmé, ako keď sa strieda deň a noc.

Náš futbal v Japonsku padol

Pripomeniem, že Slovensko dostalo česť reprezentovať na minuloročnom Kirin Cupe. Mnohí Japonci dovtedy nevedeli o Slovensku takmer nič. V tom čase hviezda japonského futbalu Nakamura pred vzájomným zápasom vyhlásil, že výsledok zápasu so Slovenskom je len otázka výšky skóre. Tipoval okolo 4:0. Vtedy ponižujúce. O to väčšie prekvapenie bolo, keď Slováci remizovali s Japonskom 1:1, boli lepší a mali bližšie k víťazstvu. Získali sme rešpekt a obdiv nielen Japonska, ale aj celej Ázie.

Reputáciu v Japonsku čiastočne ovplyvnilo naše účinkovanie na OH, ktorú sme napravili tým, že sme v závere našim víťazstvom dopomohli Japonsku k postupu zo základnej skupiny. Slovensko sa stalo v Japonsku futbalovým pojmom a pre domácich sme zostali ako hlavný kandidát na postup na MS z našej skupiny. Prehru s Azerbajdžanom Japonci zobrali rozpačite, ale s porozumením, lebo takéto výkyvy mali v minulosti aj svetovejšie mužstvá ako sme my.

Nikto však nedokázal vysvetliť Japoncom výsledky na Merdeca Cupe v Malajzii, lebo vo všetkých japonských médiách boli uvedené ako Slovensko, a to znamená pre Ázijca a najmä pre Japonca, že to bola najvyššia reprezentácia v maximálnej sile. Sklamanie, ktoré dali Japonci okamžite najavo. Slovenský futbal padol v Ázii nielen na úroveň Malajzie, ale čo je oveľa horšie, na úroveň Bahrajnu. Teda dvoch ázijských futbalových trpaslíkov. To nehovorím môj, ale názor expertov v tejto krajine.

Kto mal z toho profit?

Môj je asi taký, že niet takého množstva financií za účasť na Merdeca Cupe, ktoré by nahradili morálnu a tým aj finančnú škodu do budúcnosti na ázijskom kontinente za výsledky Slovenska na tohtoročnom turnaji. Kto mal z toho profit? Komu turnaj prospel? A viac ako úsmevná je výhovorka, že naši hráči tam bojovali, hrali s nasadením, nie je im čo vyčítať. To je predsa v profesionálnom športe absolútne samozrejmé. Tak hrajú aj futbalovo malé, najzaostalejšie rybárske ostrovy v každej kvalifikácii na MS a ME. A napriek samozrejmému úsiliu hladko prehrávajú, lebo ešte futbalovo nedorástli, tak ako viacerí hráči nášho výberu v Malajzii.

Trošku som odbočil, ale to len preto, že diskusie o ďalšom športovom napredovaní minuloročných víťazov Slovenska a Japonska patrili k častým témam na Kirin Cupe. Bohužiaľ, cesty dvoch minuloročných finalistov sa diametrálne rozišli. Obidve sú však prekvapujúce. Jeden išiel prudko hore a jeden mierne dolu. Taký je život a počkáme si nejaké obdobie, kým si pozície vymeníme. Nádej stále žije a bude žiť, tak ako futbal sám.