Foto archív
Ako sa vám páčila táto spoločenské akcia v Bratislave?
„Skvelé. Hneď na druhý deň som dostal ďakovnú SMS od Venca Nedomanského. Najprv som ho musel dlho lámať, no napokon si pochvaľoval najmä neoficiálne spoločenského pokračovanie so starými priateľmi. Mrzelo ma len, že v televíznom zázname vystrihli mnohé pasáže, keď hokejoví velikáni hovorili z duše.“
Videli ste pondelkový zápas Švédsko - Česko (1:1), ktorý rozhodol až po bezgólovom predĺžení trestným strieľaním zlínsky útočník Balaštík?
„Zaujímavý hokej. Česi začali lepšie, no prvý gól dali Švédi. Herne boli väčšinu času Švédi lepší, tlačili, mali viac šancí. Na tomto turnaji už roky sledujem úžasnú vyrovnanosť súperov silnej štvorky.“
Pohľad na náš súboj s Čechmi bol oveľa smutnejší, často ste vzdychali od nešťastia. Čo s tým?
„Nechcem zatracovať tento tím. Zo všetkého najviac potrebuje podobné príučky. Nie som si však istý, či v mužstve nie je podobný vírus, ako som pozoroval ako člen reprezentácie v období okolo Lillehammeru. Akoby niektorí hráči upadali do ľahostajnosti, čo je v našej náture veľmi nákazlivé. Nedobré je tiež sledovať, ako mnohým hráčom odskakujú puky od hokejky. V istých prípadoch to môže byť dôsledok monolitných modelov hokejok z nových materiálov, ale Česi s pukom narábali inak. Očividný rozdiel bol aj v korčuľovaní. Na prvom zápase v Helsinkách s Fínmi som nebol, ale z komentárov ľudí, ktorí tam boli, a zo štatistických údajov som bol tiež sklamaný.“
Baltica Cupu predchádzala história Ceny Izvestijí. Sám ste na nej hrávali v drese bývalého Československa. Pamätáte?
„Zúčastnil som sa na ňom trikrát, raz sme dokonca v tvrdej konkurencii vyhrali. Živo si spomínam, že raz tu Quebec Nordiques ako výber Kanady. Nordiques vtedy hrali WHA.“
Boli ste už vtedy v kontakte so svojím budúcim zamestnávateľom, prvým v NHL?
„Aboslútne nie, takmer nič som o nich nevedel. Pozoroval som len niektorých špičkových hráčov ako Bobby Hull, Hedberg, vteda mladučký Sundin, Cloutier a ďalších borcov, čo robili 120 bodov za sezónu. Mnohí sa neskôr stali mojimi spoluhráčmi v Quebecu. V roku 1979 sme hrali tu vLužnikách naposledy na majstrovstvách sveta, ale vedľa vo Veľkom paláci s oboma bratmi, dokonca zo Slovana sme tu boli celá päťka.“
Od domáceho ZSSR sme vtedy dostali jedenásť, spomínate si?
„Iste, bol to môj posledný šampionát za Československo. Výsledok bol tuším 1:11, nevyšiel nám zápas, čo sa stane. Ale skončili sme druhí so striebornými medailami. Vtedy sa to doma bralo ako obrovská tragédia, no spomínam si aj na hlasy, že raz si takéto umiestnenie budem vážiť.“
Nakupovali ste v Moksve aj vianočné darčeky?
„Aj v posledných rokoch. Typické obrovské matriošky a všakovaké miestne špeciality.“
Ako na vás pôsobí Moskva so svojimi kontrastmi?
„Bol som šokovaný, keď som sem prišiel pred troma rokmi, prvýkrát od spomínaného šampionátu 1979. Dovtedy som bol len dvakrát v Sankt Peterburgu. Moskva sa úžasne zmenila. Niektoré miesta pripomínajú New York či Tokio. Vynovené, vysvietené, renovované, naozaj na najvyššej svetovej úrovni. Na druhej strane ostré kontrasty s množstvom žobrákov a bezdomovcov. Ale hokejová atmosféra v Lužnikách je stále príjemná. Tieto štadióny na mňa pôsobili teplejším dojmom, žiadna zima či vlhkosť. Vždy tu býval dobrý ľad.“
A tuhá zima.
„Prišiel som zo Saint Louis, kde bolo zasa nezvyklých plus dvadsať a tu mínus pätnásť.“
Čo je nové vo vašom klube Saint Louis, ako vyzerá Pavol Demitra po ovčích kiahňach?
„Dobre. Bol na nedeľnej vianočnej párty. Paľo prišiel ako Eminem, s raperskou čiapkou, ktorá zakrývala už iba zvyšky maličkých chrastičiek. Odišiel už s mužstvom aj na trip, kde by mal už nastúpiť.“
