Z výstavy Christmas. FOTO SME - PAVOL MAJER
„Našou výročnou cenou Christmas chceme nielen vzdať úctu výtvarníkom, básnikom a spisovateľom za ich tvorbu, ľudské a mravné postoje v minulosti, ale aj pripomenúť dobu, keď sa slobodná výmena informácií a prezentovanie vlastnej tvorby dalo robiť len tajne a stalo sa akýmsi vzdorom proti lži, klamstvu a nenávisti, v ktorých sme v minulom režime žili,“ hovorí člen výtvarného Združenia A-R Marián Meško. On stál pri zrode myšlienky pravidelného neokázalého odmeňovania spriaznených duší zo staršej umeleckej generácie.
Desiaty je Cigler
Cenou je každoročne nový album, súbor prác všetkých členov A-R a doterajších laureátov, a tieto pravidelné predvianočné konfrontácie, „posuny artefaktu“, sa konajú vždy v súkromí, v okruhu najbližších priaznivcov z výtvarného i laického prostredia, už od roku 1993. Včera večer si v poradí desiatu cenu Christmas prevzal pražský výtvarník Václav Cigler, ktorý na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení od polovice šesťdesiatych rokov založil a vyprofiloval oddelenie skla v architektúre. Jubilejná cena inšpirovala Združenie A-R, aby na spoločnej výstave prezentovalo tvorbu všetkých jej doterajších laureátov.
Vernisáž bude dnes o 17.00 h v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy na Panskej ulici a svojou tvorbou sa na nej predstavia (v poradí, ako boli od roku 1993 poctení týmito unikátnymi oceneniami) Alojz Klimo, Stefan Schwartz, Rudolf Fila, Jiří Valoch, Adriena Šimotová, Milan Paštéka, Ludvík Kundera, Jindřich Štreit, Dalibor Chatrný a Václav Cigler. Práve on je akýmsi spojovacím prvkom expozície, jeho diela sú v spoločnosti svojich kolegov na každom z troch podlaží, ktoré patria výstave.
V prevrátenom svete
„Svojou formou cena nepriamo nadväzuje na tradíciu výmenných albumov v čase totality, do ktorých sa vkladali necenzurované, slobodné myšlienky a odkazy,“ pokračuje Meško. Tieto výtvarné samizdaty prinášali správu o inom pohľade na svet, pohľade umelcov, ktorým bol odopieraný priestor v médiách a výstavných sieňach. Albumy sa stávali spôsobom sebaprezentácie i dokumentovania tých, ktorí volili radšej možnosť slobody tvorby a život v opozícii voči vládnúcej kultúrnej politike než kariéru socialistického realistu.
Táto pozícia bola členom Združenia A-R dôverne známa. Výtvarníci, narodení v rokoch 1945 až 1950, vstúpili do povedomia verejnosti v sedemdesiatych rokoch, pravda, na podujatiach mimo oficiálnej sféry. Prvé spoločné aktivity sa viažu k alternatívnym výstavám na pôde Slovenskej akadémie vied, ktoré organizoval matematik a disident František Mikloško.
Časový priestor, do ktorého by sa mali zmestiť členovia združenia, paradoxne, vymedzuje aj ironické označenie Avance-Retard, ktoré je dešifrovaním skratky A-R, a z francúzštiny ho možno preložiť ako „pred a po“.
Ako hovorí Rudolf Fila, ktorý bol pedagógom väčšiny z nich a v čase normalizácie spolu prežívali osud nekúpiteľných tvorcov, „ten názov je taký všeobecný, že nezaväzuje k žiadnej uniformite, takej typickej pre dobu, do ktorej mladí výtvarníci vtedy vstupovali“. Ďalší človek dôverne poznajúci tvorbu členov A-R, francúzsky filozof a kunsthistorik Etienne Cornevin ponúka aj iný výklad názvu Avance-Retard, vyznačujúceho na hodinkách zrýchlenie a spomalenie chodu: „Každý chcel preskúmať nové umelecké územia, a zrazu sa ocitli v prevrátenom svete, kde pocit, že sú vpredu, ich odsúva dozadu. Ten názov bol vtedy asi aj náznakom, že poslední budú zajtra možno prvými. V čom sa až tak nepomýlili.“
Nielen pre vyvolených
Desať priateľov - Klára a Milan Bočkayovci, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marián Meško, Igor Minárik, Marián Mudroch a Dezider Tóth - vytvorilo nezáväzné, ale o to pevnejšie zoskupenie ľudí, hoci bez jednotiacej estetiky. Tá im, zdá sa, vôbec nechýba, a ich okrídlená charakteristika - spája nás to, že nás nič nespája, je síce bonmotom, ale výsostne pravdivým. V čom je tajomstvo súdržnosti týchto rozličných až protirečivých pováh? Rudolf Fila: „Najvšeobecnejšou kvalitou sa mi javí práve kvalita strážená priateľskou pozornosťou členov.“
Dnešnou vernisážou Združenie A-R významne obohatilo okruh svojich aktivít. Prvotný originálny nápad s odmeňovaním umelcov, ktorých možno považovať za patrónov či predkov, sa iste nekončí, akási prenosná, každý rok sa rozrastajúca albumová výstava zostane naďalej objektom intímneho prežívania. Usporiadaním výstavy z tvorby držiteľov albumov sa však rozmer vzájomnej spriaznenosti členov A-R a ich laureátov posunul z diskrétneho okruhu vyvolených do roviny širokej výtvarnej verejnosti. Nepochybne na jej veľké potešenie.
