ného umenia na svete.

Desiateho júna za významnej asistencie médií otvoril verejnosti brány už 49. ročník Benátskeho bienále. Tisíce ľudí sa hnali výstavnými sálami, dlhé fronty stáli pred národnými pavilónmi. Na vernisážach sa na seba tlačila smotánka sveta. Predalo sa vtedy štyritisíc lístkov, čo je dvakrát viac než pred dvoma rokmi, a akreditovalo sa presne toľko novinárov. Tak vyzeral prvý deň. Aké je bienále po mesiaci?

Tridsať umelcov

Je začiatok leta a Benátky sú plne naložené turistami. Rady na gondoliérov, aj pri vstupe na Vežu sv. Marca, reštaurácie obsadené, uličky prepchaté bezcieľnym davom. Stopy po sviatku výtvarného umenia musíte hľadať.

Enrico Arosio, novinár z týždenníka L‘Espres hovorí, že na bienále sa ľudia vrátia začiatkom prázdnin a dovoleniek, čo pre Talianov znamená v auguste.

Na autobusovej stanici nastupujeme na loďbus číslo 82. Vedie cez Veľký kanál priamo do Záhrad, ktoré sú centrom výstavy. Cesta trvá asi tridsať minút a cestujúcimi sú takmer výlučne Taliani, cudzinci sa húpu v gondolách. „Bienále je našťastie ešte stále veľký jarmok umenia, aj po všetkých tých zmenách. Koncepcia poslúcha fakt, že jednotlivé krajiny musia byť viac-menej rovnomerne zastúpené.“

Pra-dom je najlepší

Viac ako tridsať krajín prezentuje v Giardini umelcov a takmer všetci bojujú o to, aby umenie nezaniklo uprostred masy.

Španielsko stavilo na zvoniace sklenené balóny, Británia na humor, Spojené štáty na najväčšiu hviezdu inštalácií – Roberta Gobera – a Fínsko na drevený tunel, ktorý vedie do ozvučenej slepej uličky. Rakúšania v apríli padali do kanála z mosta Ponte Rialto v srdci turistických Benátok a na bienále rozdávajú tento moment zaznamenaný na fotografiách.

Pred nemeckým pavilónom stojí aj po mesiaci dlhý rad. Autorom nemeckého pavilónu je relatívne neznámy Gregor Schneider (1969). Vybudoval v ňom nový komentár k nemeckému pavilónu z roku 1938, hrdému monumentu nacistickej architektúry, čo v Giardini odvtedy stojí.

Pra-dom sú miestnosti v miestnostiach, okná, ktoré sa otvárajú do ďalších okien, dvere, čo vedú k strohému múru alebo do podzemia. V jeho inštalácii Haus ur (Pra-dom) sa krútia izby, povaly klesajú a reflektory sa tvária ako slnečné lúče. Nemožno ho vidieť zvonka, len znútra. Po niekoľkých hodinách státia v rade prejdete dverami z dymového skla a ste v labyrinte poskrúcaných izieb, úzkych priechodov a tunelov. Vyhlásenie „Na vlastné nebezpečenstvo“ sme pri vstupe podpísali všetci.

Cesta Pra-domom je cestou nebezpečne zastavanou nepriechodnou ľudskou dušou. Schneiderov Pra-dom bol považovaný za favorita a na začiatku festivalu mu udelili Zlatého leva za najlepší národný pavilón.

Uomo in mare!

„Nikto z nás si nevedel predstaviť, aké to bude, mať hovná na fúzoch,“ komentujú svoje dielo členovia mladej rakúskej umeleckej skupiny Gelatin, ktorí v rakúskom pavilóne rozdávajú katalógy s fotodokumentáciou ich pádov do benátskeho kanála. Tento príspevok k bienále ako jediný dokonale súvisel s Benátkami.

„Poznáte to: po dvoch dňoch ste prešli všetky mosty, mali ste kávu na San Marco a už vás nič nebaví. Po čom inom tu človek túži, ako hodiť sa do tej benátskej vody? Padanie je skvelý stav, je to ako vznášať sa. Človek akoby menil skupenstvo.“ Benátčania reagovali na ľudí padajúcich do vody bez vzrušenia. Sú zvyknutí, že sem-tam čľupne do kanála opilec. Kúpanie v kanáli je oficiálne zakázané. Aj bez zákazu sa nikto nehrnie kúpať do zeleno-hnedej tekutiny, v ktorej sem tam pláva toaletný papier.

Ktosi zakričal: Uomo in mare! Človek v kanáli. Ostatní volali: Len neprehltnite vodu! Každých pár metrov vteká do kanála pod vodou rúra so splaškami. A turisti – hovoria mladí rakúski umelci – sotva zdvihli oči od bedekrov. Keď videli, že sú tam fotografi a že sa ocitli uprostred umeleckej akcie, zúrili. Ako to, že ich nikto na to neupozornil?

Pozdrav Disneylandu

V kanadskom pavilóne experimentovali Janet Cardiffová a Georges Bures Miller s možnosťami telesného vnímania zvukov. Pavilón je upravený na Inštitút raja – Paradise Institute, je to pozdrav Disneylandu a vôbec, všetkým podobne dokonalým zábavným parkom. Kanaďania citovali atrakcie aj bezpečnostné procedúry. Pred vstupom do projekčnej sály návštevníkov nadšene privítajú a každú skupinu ešte prepočítajú.

Kým na plátne sledujete zloducha, ako prenasleduje špióna, v slúchadlách vám do uší praskajú pukance, šumia útržky slov a viet, imaginárna suseda ponúka pitie, zloduch z filmového plátna vám odrazu skočí po krku, a keď virtuálny návštevník vstane, sedadlo sa zatrasie.

Choďte na číslo 19

Medzi elegantnými Francúzmi a vtipnými Britmi a obrovskou expozíciou Talianov je česko-slovenský pavilón. V plániku má číslo 19. Postavil ho v roku 1926 Otakar Novotný a stále ho obývame s Čechmi, tento rok dokonca po prvý raz so spoločným projektom. Oba štáty sa správne dohodli, že jednotná prezentácia je vhodnejšia než delenie už aj tak malého priestoru.

Do pavilónu kurátorka Katarína Rusnáková vtesnala malý bytík Ilony Németh. Nájdete tu kuchynku, obývačku, knižnicu, posteľ, detskú izbu aj vaňu, všetko vtlačené do rozmerov 528 x 968 centimetrov a s výškou 135 centimetrov – čo je takmer reálna veľkosť bývalej československej garsónky. Sektorový nábytok, knižnica s Foucaltom v čiernobielej obálke v preklade Miroslava Marcelliho, Závadom a Šimečkom, posteľ a na nej biela vlnená deka z Ikey.

Ostravský výtvarník Jiří Surůvka vyzdobil bytík niekoľkými počítačovými obrazmi a televíziou, ktorá vysiela zábavný program, v ktorom on sám hrá hlavnú a jedinú postavu. „Páči sa nám tu,“ hovorí nám rodinka z Francúzska. „My si uvaríme kávu a deti si zatiaľ kreslia. Takto žijete?“

Vyľakaná sfinga

Bienále sa skladá z dvoch častí: z tradičnej expozície národných pavilónov v Giardini di Castello, čiže Zámockých záhradách, a z Arsenale, čiže skladu zbraní v zreštaurovaných dokoch s jedinou gigantickou expozíciou so samostatnou témou, ktorá je zároveň mottom celého bienále. Návštevník má radšej Arsenale, staré ošarpané prístavisko s námorníkmi a hrdzavou ponorkou, ktorú práve zdvíhajú žeriavom.

Tento ročník bienále umelecký šéf Harald Szeemann nazval Pódium ľudstva. Po desaťročiach abstrakcie, minimalizmu a viac či menej radikálneho konceptualizmu sa vracia človek ako téma. Ani stopy po toľko ohlasovanom konci ľudského tela vo veku kyberpriestoru.

Szeeman umiestnil na vstup do výstavy dielo Austrálčana Rona Muecka, päťmetrovú sochu čupiaceho chlapca, postavu, ktorá vyčnieva nad všetko ostatné ako sfinga nového tisícročia. „Starý strigôň to vie!“ napísal v komentári francúzsky týždenník o Talianmi nemilovanom švajčiarskom kurátorovi Benátok. Záhadný obrovský chlapec s hlavou takmer pod strechou sa díva prestrašene na nás uhýbajúcimi, trošku vypúlenými očami zo skla.

Ľudstvo v Arsenale lieta vzduchom, spí na mestských lavičkách alebo doma v posteliach, na skupinových portrétoch, pri nehodách, po ekologickej katastrofe či vystupuje v podobe tragikomických hrdinov úradov a kancelárií. Santiago Sierra zaplatil dvesto tmavovlasým mužom po 30 000 lír, aby sa dali prefarbiť na blond. Ničomu, čo má dočinenia s človekom, sa Pódium ľudstva nevyhýba. Nie všetko vás presvedčí, ale variácia tej istej témy stojí za pohľad.