Akokoľvek sa bránim otrepanej fráze, že kvality spisovateľa overuje až jeho druhá kniha, v prípade Pavla Rankova musím vyvrátiť jej platnosť, lebo poviedkový debut tohto autora S odstupom času vyšiel od roku 1995 nielen v troch vydaniach, ale jeho autor získal i Cenu Ivana Kraska za prvotinu.
Nové Rankovove poviedky jeho debut neprevyšujú, skôr iba dopĺňajú obraz neobyčajne invenčného prozaika, ktorý sa pokúsil tentoraz rozšíriť svoju tematickú škálu aj o „dobu, v ktorej žijeme“. Taký je názov úvodnej poviedky, časovo lokalizovanej do chaosu prelomovej doby u nás, priestorovo do rekreačného centra pri jazere. Hrdinom prózy je spisovateľ, jej príbehom rozprávanie o písaní príbehu, do ktorého spisovateľ zamontúva čosi ako autobiografiu, no zámerne nejednoznačnú až zmätenú (autor sa šikovne vyhovára, že ak je zmätená doba, „to nám dáva azda právo, aby sme aj my boli zmätení“), čo ešte zvyšuje motív nejasnej vraždy.
Tento pokus o súčasnú prózu, v ktorom autor evidentne zlyhal svojím výlučným pohľadom zvonka napriek tomu (či práve preto?), že opisuje skutočné reálie, nie je v jeho knihe ojedinelý. Ani próza z utečeneckého tábora My a oni, oni a my neprekračuje rámec novinovej reportáže. Celá táto vynútená koexistencia dvoch odlišných mentalít a kultúr ostáva iba informáciou. Skutočným pánom textu sa Rankov stáva až tam, kde voľne fabuluje, a to je vo väčšine z týchto pätnástich poviedok.
Už Rankovov debut sa vyznačoval rafinovanými rozprávačskými postupmi, v ktorých prevládal moment pomalého zauzľovania a potom náhleho prekvapovania, pointovania, pričom záver próz ostával niekedy otvorený. Všetko nachádzame i v najnovších poviedkach, navyše sa tu vyskytuje aj žáner fantasy a sci-fi (napr. Planéta ľudí, kde dôvtipne využil biblický motív vyhnania z raja).
Ústredným problémom Rankovových próz je často problém odlišnosti ľudí, jeho obľúbeným prostriedkom šokovania čitateľa býva často vražda. Nejde o vyrátané efekty, hoci niekde nevylučujem vopred naprogramovanú hrôzotvorbu. Ako povedzme v próze V druhej osobe, kde muž v noci bezdôvodne zabije starca, a rozprávač mu za to vstupuje do svedomia mravokárnym monológom. Nejasná motivácia tragického konca je aj v napínavej próze Benátske zrkadlá a akákoľvek motivácia vraždy absentuje v próze Tenká modrá nitka, kde sa na seba vŕšia čudesné a desné paradoxy.
Dosť vykonštruovaných prvkov obsahuje próza o homosexuálovi - najmä v takzvaných historických partiách - Boli sme ti vďační, naproti tomu Kvetinárka a Cesta patria k prózam, v ktorých Rankov naplno využil svoju schopnosť stupňovať navonok jednoduchý dej.
K vrcholom jeho knižky však patrí poviedka Big Brother, ktorá dostala aj prémiu denníka SME v literárnej súťaži Poviedka 2001. Ak už v debute uverejnil Rankov jednu prózu s vynechanými slovesami a v inej použil nedokončené vety, táto poviedka je vyrozprávaná jednou dlhokánskou vetou členenou len odsekmi. Hlavná postava hovorí o svojej celoživotnej traume zo smrti desaťročného brata, ktorého pred ňou rodičia „idolizovali“ natoľko, až jej ho zhnusili.
Rankov bravúrne rozohral toto zhnusenie na celom rozprávačkinom živote a zakončil poviedku typickým rankovovským spôsobom: nečakanou tragédiou. Je to silné a drsné zároveň. Autor patrí k spisovateľom, ktorí majú veľký budúcnostný potenciál.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
