Ulica je tichá, prázdna. Odkiaľsi priletel vietor a už bol večer, svietili lampy. Dvaja ľudia pozerali na hviezdy. Otvorilo sa okno a ktosi vysypal porcelánové črepy.

Bol to veľký dom a veľmi starý. Mal vysokú strechu, hrubé komíny a vchádzalo sa doň širokou bránou. Pred domom stála lampa.

Žena v zimníku sa pýta, či nevideli jej chlapca, malého, päť rokov, len v košieľke vyšiel, iste prechladne. Dvaja ľudia mlčia, nevideli jej malého chlapca.

Vošli širokou bránou. Ľudia v dome spali. Nikto nehľadal Boha. Všetci spali, len tí dvaja hľadali Boha. Kaplnkou chodí tma a tam, v rohu, visí Tesár, noc je silná, ukrižovaný Tesár sa díva na čierne telá pri svojich nohách a mlčí. Ako noc. Je silný ako noc. Teraz vyšiel Kristus z kamenného domu, za ním dve ženy s deťmi na rukách. Usmievajú sa na slnko.

V kaplnke je slnko.

„Čo tu robíte?“

Frátri pozerali na prísnu bledú tvár predstaveného.

„Hľadali vás po celom seminári, kde ste boli?“

Frátri pozerali na čiernu reverendu predstaveného a mlčali. Možno to bolo veľmi dlho, ako tak stáli a zatajene dýchali. Iste to bolo veľmi dlho, ako tak mlčali.

„Kde ste boli?“

Bledá tvár a každá vráska je myšlienka.

„Kristus bol ohorený, otče.“

„Čože?“

„Od slnka, chodil po slnku.“

Vonku zahrmelo.

„Choďte spať, zajtra sa pozhovárame.“

Vyšli z kaplnky a dlho kráčali schodmi a chodbami. Dobrú noc, všetci už spia. Na bielej povale lietajú priezračné kruhy. Spi. Znovu zahrmelo a vietor sa dal do plaču. Zachveli sa sklá, lampa čosi potichu riekla knihe a zhasla. Celý dom sa vzrušene zahniezdil, zavŕzgala skriňa, ohromný blesk, začalo pršať, zavyl pes, výkrik malého chlapca a vietor zhodil škridlu, vyletel kŕdeľ divých husí, skryli sme sa do kopy sena. Šumí dážď a divé husi krúžia nízko nad zemou. Kdesi ďaleko tam vpredu nám hrozí chlap veľkou palicou, je ďaleko, už ho niet, seno vonia a lezie do ucha.

Ďaleko, dávno, Michal je malý chlapec. Je ráno a jeseň, na dvore sa naťahuje Dunčo a vzdychá, akoby riešil ťažký problém. Michal sa učupil pod stenu a slnko sa smialo od radosti, lebo všetky deti už boli na ulici a boli šťastné.

Moja mama pečie makovník,

moja mama dojí,

babička pleje hrach,

otec robí plot,

kominár ide,

z hory vezú drevo.

Pri jarku sa tlačia kačice a husi, dve teliatka premýšľajú, či preskočiť, či počkať, až ich šibnú. Ideme na roľu. Michal sedí na vozíku, mama ťahá a motyka sa roztopašne natriasa, nie a nie prestať, poskakuje, poskakuje, až naraz vozík zahol na piesočnatú cestu, kolesá škodoradostne zaškrípali a motyka zamĺkla. Na roli už bola susedovie Hanka s mamou. Mala naznášané veľké množstvo kameňov a práve chcela začať so stavbou, keď sa jej dotkol Michal.

„Ach, Mišo. Mišo, vieš čo, ty budeš furman.“

„Nemám voz.“

Ale voz stál naboku, oddychoval aj s koňom, a keď počul, že o ňom hovoria za chrbtom, takmer sa urazil. Bol to veľký voz a preceňoval sa a koňa podceňoval. Michal povedal, že bude voziť bez koňa, lebo by ho nemal kde napojiť. Kôň sa zaradoval, lebo to bol lenivec. Mamy sú zohnuté nad zemiakmi a kopú. Zemiaky s nevôľou lezú do bruchatých vriec a snažia sa utiecť. Potom sedeli v tráve a jedli. Z dediny doletel zvon, bolo poludnie, unavené polia sa natiahli, zatíchli a ďaleko na vŕšku, celkom pri lese, sa lesklo sklíčko, Michal vedel, že je to sklíčko, lebo tam už bol.

Hana, počkaj, aj ja idem, Hanička, Haničká…

Michal sa zobudil. Otvoril okno. Slnko ešte nevyšlo, v kaplnke ktosi hral na organe a seminárna záhrada bola plná dažďovej vône. Spomenul si, že čosi hľadá. Je to pozostatok sna, alebo… V izbe ležalo všetko na svojom mieste. Stretol som včera Hanu, alebo nie? Hlavou mu preletelo čosi strašné – že neverí v Boha. Včera sme hľadali Boha, páter, tam, v kaplnke sme ležali.

Stretol som Hanu? Nie. To sa mi snívalo. Naraz ho čosi chytilo za hrdlo. Veď ja neverím! Prekliate hľadanie! Ktovie, čo robí mama? A Števo a Juro?

Keď dostal Michalov otec tuberkulózu, žena ho nechala a odišla k jednému vdovcovi. Matka si vzala aj dvoch mladších bratov Štefana a Juraja a Michal zostal u otca. Otec od rána do večera hrešil a hádal sa so susedmi. Neveril v nič a Michal si bol istý, že otec je nešťastný len preto, že neverí v Boha. Jedného dňa sa vrátil opitý, s očami divoko planúcimi, hrešil a plakal.

„Miško, poď sem. Miško? Si to ty? Niečo ti poviem. Najprv… Teda najprv ti musím povedať, že už som prestal veriť v uzdravenie. Doteraz som veril. Ale… zabil som tú suku, úplne. Keď som veril, Miško, počuješ ma? Veril som, že príde čosi a ja vyzdraviem, veril som v zázrak, to všetci chudáci tak veria. Teda som žil. Ale… zabil som ju, suku, lebo som už prestal žiť… Veriť. Všetci ľudia sa jedného dňa sami vyzabíjajú. Každý sám…“

Boli to jeho posledné slová, ba nie, ešte povedal, otvorte okná, vonku je vzduch. Matku pravdaže nezabil, všetko si to vymyslel.

Ona sa neskôr vrátila domov a teraz býva s Jurkom a so Števkom v otcovom dome. Píšu, že sa majú dobre, ale čože, veď mať už nie je mladá.

A Michal hľadá Boha.

Vyšiel širokou bránou. Ulica je tichá, prázdna, v noci sa vyplakala, teraz dýcha vône nedeľňajších vecí. Vysoký kandeláber, hrbatý od zvedavosti, vytrvalo nakúka do okna na streche. Možno sa na povale práve narodila malá myška. Kandeláber je starý mládenec.

Na rohu sa stretli dvaja starčekovia, stoja blízko seba, usmievajú sa, už dva mesiace sa nevideli, púšťajú slovo za slovom, ako cukrovú vatu:

„… ale jazva,“ hovorí doktor, „vnúčikovi zostane…“

Šumia kanály, z okien sa vykláňajú ženy, žmurkajú, smejú sa, lebo slnko je figliar. Veľká kvapka padla zo strechy a zabila sa.

Michal prišiel až k rieke. Hore prúdom sa stlala hmla, mizla, vták odletel a nebolo ho viac. Oblaky! Oblaky! Rieka je svet belasých rýb, šumí ako hora, ale v hore bývajú vtáci, bol raz jeden kráľ a ten miloval kvety. Ktovie, čo robí mama? Keď som bol malý, nerád som sa kúpal.

Sadol si na lavičku. Díval sa, ako sa trbliecu listy a slnko sa trasie nad stromami. Tam je svet tichých rozhovorov, staré stromy sa rozprávajú, ktosi vyplašil kŕdeľ vrabcov, preleteli na krík pri bielej mramorovej žene, jeden si jej sadol na obnažené plece, ale hneď uletel, mramor je chladný.

Mamka pečie marhuľový koláč, dedko robí plot, Števko sa obúva, babička pleje petržlen… ba nie, veď dnes je nedeľa, dnes si sadli do čiernych chrámových lavíc, začala sa omša, spieva sa, slnko prestrčilo cez chrámové okno svoju dlhú tenkú ruku a elektrizuje kalich na oltári, na slnečnej ruke sú nalepené kvapôčky čohosi drobného, sype sa to hore do okna. Na kazateľnicu vyšiel Michal. Zamĺkli. Stromy zamĺkli. Drahí, Boh, to je strom, hora, vták, oblak, slnko, mamička s dieťatkom, Boh, to je pole a žito, to je smrť, pohreb, Boh, to nie je to, čo si myslíte vy…

Po parku chodilo už dosť ľudí. Načo som sem prišiel? Domov! Most sa obrátil.

Rieka je špinavý had. Usmoklený chalan štartuje motocykel, celú nedeľu prehajdáka na koženom sedadle rachitickej motorky a večer, keď si ľahne zamastený do postele, bude mu hučať v ušiach. Vo výkladoch ležia knihy. Chodia okolo nich ľudia. Kúpia si knižku, prečítajú si, že Drak si nakoniec našiel ženu, ako sa aj patrí, a… koľko je hodín? Už treba ísť do divadla. Kto to telefonoval? Joachim? Nie?

Vo výklade stojí černoch a sype do vreca zrnkovú kávu a vedľa si figurína vyhŕňa sukňu ponad kolená, blondínky v belasých kabátoch, dívajte sa pod nohy, má v hlave, dobre, poviem mu. A vieš, on ti mi takú vylepil.

Odkiaľsi z neba začali padať ako kusy striebra údery zvonu. Vyleteli vyplašené holuby, krúžili, krúžili… Holúbky.

„Mama, mama.“

Stála pri stĺpe a dívala sa na zvonicu. Nepoznala Michala, ľudia sa smiali, lebo to bola bláznivá žena, čo sa prehŕňa v košoch, nikomu nemohla byť matkou.

Holuby prisadli na chodník, chodník je slovo, ktoré nás trápi, to nebola mama, v prázdnom kostole hrajú molovú stupnicu.

Zabijem Boha!

Vošiel širokou bránou. Potom liezol schodišťami. Izba. Vkročil. Akoby práve prestala rozprávať. Slnko už zapadlo, zo záhrady fúka. Stôl je rozkročený ako mäsiar. Na stole čaká nôž. Ľahnem si, posediačky sa zle díva. Na povale lietajú priesvitné gule. Zamkni. Oni idú sem. Zamkni! Zaklopali. Ticho a znovu. Vošiel páter, díva sa na mňa, pozrite, hovorím, stôl chce zabiť stoličku, nie, veď to nebola moja mama. Páter sa zmenšil na guľu a uletel. Zamkni. Kľúčcholerik robí pri svojej práci strašný hurhaj, keď ním trošku potočíme, zvrieskne a nedočkavo skočí sám na svoje miesto. Pri rieke na žltom piesku stojí voz a kôň si odháňa muchy. Človek zaboril lopatu do zlata, nabral ho plno, až sa presýpalo, a hodil zlato na voz. Všetko cvendžalo.

Lietajú kruhy a priesvitné gule. Už niet na svete ničoho, sú len gule a kruhy a všetko sa točí, je to hnusné, to je vraj substancia, to je vraj princíp sveta. Michal, už sa nemusíš báť, budeš žiť večne, si slobodný, nič ti nemôže ublížiť. To je Boh, ale aj ináč to nazývajú, Michal, neboj sa, budeš žiť večne, toto je vesmír. Potom to prešlo a boli v krypte.

Prineste stôl.

Stôl sa postavil doprostred izby ako mäsiar. Boli tam aj dvadsiati muži a na stole čakal nôž. Začala sa liať zelená voda a muži si rad-radom brali nôž a pichali sa do pŕs.

A zasa prišli gule. Samé gule, bez zvuku krúžili.

Dajte mi sekeru!

Vo dverách stáli ľudia. Michal vyskočil na stôl a začal tam skákať. Po sne zostala hlboká jazva, kdesi pri srdci, v hrudi, bože, títo ľudia ju iste uvidia, oni takú jazvu nikdy nebudú mať, sú to frátri, hľadači Boha.

„Hovädá!“

Vyskočil z okna do záhrady, videli, ako prelieza múr seminárskej záhrady.

Zvečerievalo sa. Michal šiel poľnou cestou a rozmýšľal o tom, čo povie mame, prečo sa vrátil. Rozpovie jej všetko. Povie, že bude sedliak, bude robiť, aby sa ona mala dobre, chlapci tiež. Hneď zajtra dá v dome všetko do poriadku, opraví stodolu…

Zastal a poobzeral sa. O chvíľu by prišiel do Lípovia, tam by sa mu dali najesť, aj vyspať by sa mohol, možno tam ešte býva otcov bratanec, no nemusel by ísť rovno k nemu. Ale radšej zostane v poli. Zaliezol do stohu sena. Pocítil hlad a vyliezol. Uhorky, ktoré našiel, boli už prezreté, ale ujde. Potom sa vyzul, urobil si hlbokú dieru a zaspal. Asi o polnoci začul hrkotať voz, bolo ich viacej, tri. Načúval, aj hlasy doleteli, ktosi sa rozosmial. Vyliezol. Vozy boli len dva, vápno viezli. Na prednom voze sedeli traja ľudia, skrčení, a mlčali. Za druhým vozom kráčal chlapec, asi pätnásťročný a ešte ktosi taký neurčitý.

Michal zaliezol do diery. Zobudil sa až pred východom slnka. Lípovie sa zdalo teraz celkom blízko, dedina ešte driemala, hoci kohúty odvšadiaľ spievali. Prešiel cez dedinu a nikoho nestretol. Napadlo mu, že by si mohol urobiť plť a domov by sa doviezol po rieke, ale kdeže by tu nabral dreva. Pri rieke sedel zarastený chlap, díval sa mlčky do vody a Michala si ani nevšimol. Nebol to rybár, lebo ani sieť, ani udicu Michal nevidel, možno je to blázon, ktorému sa tu voľakedy utopila žena, syn alebo brat… Keď bol Michal malý, najviac sa bál rieky na miestach poniže Lípovia, až sem chodievali ako chlapci pásať kravy.

Napoludnie prišiel k dúbravianskemu chotáru, tu sa už rieky nebál, vyzliekol si kleriku a hodil sa do chladnej vody. Špliechal, skákal, vykrikoval a ani nezbadal, že na brehu sedia deti a že sa mu smejú.

Teraz už mal blízo domov, prejde horou cez Krpáš a bude doma.

Hora, hora! Bol raz jeden kráľ a ten mal krásnu záhradu a veľa vtákov.

Toto je moje Dúbravie.

Už prichádzal večer a všetko bolo belasé, aj nebo, aj hory, aj diaľky. Vietor fúkal.

Michal otvoril bránové dvere. Na dvore stálo koryto, mama prala. Števo práve zliezal z pôjda, v rukách vedro, iste nosí sušiť bielizeň. Malý Jurko čupel pri Dunčovi, rozprával sa s ním a škrabal ho za uchom.

Potom sedeli pri lampe, večerali a boli šťastní, vietor kýval záclonou, bol to letný večer a Dunčovi sa niečo snívalo, lebo zavrčal.