Ján Štrasser. FOTO SME – PAVOL MAJER
Na kacírsku otázku, prečo nanovo prekladať diela, ktorých slovenské verzie už existujú, by v prípade Puškinovho Eugena Onegina ako odpoveď asi stačilo zobrať do rúk jeho najnovšiu podobu z bratislavského vydavateľstva Petrus. Exkluzívna a zároveň decentná dvojjazyčná kniha už svojou vizuálnou pôsobivosťou dláždi cestu najnovšiemu prekladu JÁNA ŠTRASSERA k slovenskému čitateľovi. „Tá otázka mohla rovnako zaznieť pred tridsiatimi rokmi, keď k dovtedajším prekladom Sama Bodického a Janka Jesenského prišiel so svojím Oneginom Ivan Kupec,“ kompletizuje odpoveď tým najpodstatnejším, literárnym rozmerom, Ján Štrasser.
„Každá generácia by mala mať prirodzenú potrebu preložiť si základné diela svetovej klasiky a pre prekladateľa by malo byť cťou i výzvou popasovať sa s takýmito dielami. Dokonca je škoda, že na Slovensku neexistujú vedľa seba viaceré súčasné preklady.“
Cesta k Oneginovi vedie úplne notoricky cez legendárny Tatianin list, ktorému sa žiaden stredoškolák nemohol vyhnúť. Žiaľ, pre mnohých sa tam Puškin aj končí. Aký je váš príbeh?
„Začiatok je podobný, Puškin bol navyše mojou otázkou na maturite i prijímacích pohovoroch na štúdium ruského jazyka a literatúry na bratislavskej filozofickej fakulte. Z českých prekladov Onegina sa mi páčil ten zo šesťdesiatych rokov od Olgy Maškovej. Keď som začiatkom sedemdesiatych rokov pôsobil ako dramaturg na Poetickej scéne, pripravil som dramatizáciu Eugena Onegina v novom preklade Ivana Kupca. Inscenácia mala úspech, ale práve preklad ma trochu sklamal. Možno aj to bolo jedným z dôvodov, prečo som si vtedy len tak pre seba preložil asi dvadsať oneginovských strof.“
Odvtedy prešlo takmer tridsať rokov. Rátali ste s tým, že sa k nim ešte vôbec vrátite?
„Boli odložené v zásuvke a možno aj niekde hlboko vo mne, ale dominovali iné aktivity – básne, texty piesní pre muzikály či talkshow Milana Markoviča, publicistika a viaceré preklady z nemčiny spolu s Petrom Zajacom. Ten mal nakoniec celkom nečakane prsty aj v tejto knihe – pri jednej debate o našom chystanom preklade Goetheho Fausta som pred vydavateľom Petrom Chalupom spomenul, že mám rozrobeného Onegina. Chalupa prejavil oň záujem a ja som v tej chvíli pochopil, že ak nedokončím Onegina dovtedy, kým sa pustíme do Fausta, už ho nedokončím vôbec. Hnala ma hrozba Faustom.“
Peter Zajac sa v knihe objavuje aj ako autor doslovu.
„No, mal to byť doslov, ale je to skvelá obsiahla štúdia o Eugenovi Oneginovi, s ktorým sa tak dôverne zoznámil (ako aj s mojím prekladom), že v záverečnej fáze prípravy knihy to takmer pripomínalo našu spoluprácu pri prekladaní z nemčiny.“
Čo pre vás znamená tento preklad?
„Veľmi veľa, a iste nielen preto, že to bolo vyše 5 500 veršov, čo už vyvoláva oprávnený pocit vážnej práce. Porovnal by som to s prekladmi Bertolta Brechta, Posledných dní ľudstva od Karla Krausa či s antológiou poézie nemeckého expresionizmu. V rámci prekladov z ruštiny znamená pre mňa Onegin jednoznačne najviac.“
Ako sa slovenská kultúra vyrovnáva s prekladmi z ruštiny, je ich veľa či málo?
„Po štyridsiatich rokoch často nenáležitého preferovania ruskej, respektíve sovietskej literatúry, z ktorej sa, navyše, neprekladalo zďaleka to najlepšie a najpodstatnejšie, sa kyvadlo zákonite presunulo na druhú stranu a doháňali sa resty západnej literatúry. Som rád, že v poslednom čase sa začíname vracať aj k restom ruskej spisby, napríklad k dielam jej avantgardy. Kvalitnú ruskú literatúru nemožno jednoducho vyblokovať z povedomia slovenskej kultúry.“
Trúfnete si zatipovať, kedy vznikne na Slovensku ďalší preklad Eugena Onegina?
„Nie, ale ak, myslím si, že by ho mal preložiť niekto mladý, človek vekom blízky Puškinovi, ktorý písal Onegina, keď mal 25 až 30 rokov. Ale v tomto veľkým optimistom nie som.“
Prečo?
„Mladá generácia sa prekladaniu náročnejšej umeleckej literatúry príliš nevenuje. V popredí zrejme stoja ekonomické dôvody, no možno aj veľmi nízka spoločenská prestíž prekladateľa ako takého. Navyše, takmer neexistuje odborná reflexia prekladov, pričom ony pomáhajú rozvíjať jazyk možno viac ako pôvodná tvorba.“
Čím?
„Kým vo vlastnej tvorbe je autor sám sebe pánom, preklad si vyžaduje určité špecializované vzdelanie, zručnosť, disciplínu.“
Existujú hranice, kam až môže zájsť prekladateľ pri vtláčaní svojej pečate pôvodnému dielu? Kedy je nová umelecká identita, ktorou každý preklad je, ešte akceptovateľná so zreteľom na originál?
„To je kľúčová otázka prekladu, jeho teórie i praxe. No všeobecne platná odpoveď neexistuje. Sú preklady, ktoré sa vynikajúco čítajú, ale sú od originálu dosť vzdialené, a naopak. Možností je veľa, ja sa v tej krásnej hre medzi pôvodným textom a prekladom snažím ctiť si originál, príliš z prekladu nevyčnievať, no na druhej strane prekladať tak, aby si čitateľ veľmi ani neuvedomoval, že medzi originálom a ním, čitateľom, stojí prekladateľ. V zásade si však myslím, že čitateľ si zaslúži poznať v cieľovom jazyku to, čo autor napísal. O to mi šlo aj v preklade Eugena Onegina.“
