Otakar Motejl, bývalý obhajca disidentov a nonkonformných aktivistov sa v roku 1990 stal predsedom Najvyššieho súdu ČSFR. Po rozdelení Česko-Slovenska bol predsedom Najvyššieho súdu ČR a neskôr ministrom spravodlivosti.
FOTO - ČTK
Bývalý predseda Najvyššieho súdu ČSFR OTAKAR MOTEJL je českým ombudsmanom už takmer dva roky. Doteraz sa jeho úrad zaoberal viac ako 10-tisíc žiadosťami.
Čo bolo pre vás najväčším rizikom pri rozbiehaní úradu?
„Najväčším rizikom je omyl v odhade odpovede na otázku, kde, s kým a ako. Ide o inštitúciu úplne nového netradičného typu, ktorá musí fungovať príjemne, vierohodne, operatívne a zodpovedne v podmienkach určitého stupňa politickej nedôvery, prameniacej hlavne z toho, že nemôže splniť všetky nádeje, ktoré do nej verejnosť vkladá. O to zložitejší je výber spolupracovníkov a definovanie hmotných prostriedkov potrebných na zaistenie činnosti úradu. Pritom je dôležité jeho prvé vykročenie, ktoré ovplyvní jeho ďalšiu činnosť na dlhý čas. V tejto činnosti sa môže negatívne prejaviť tak prílišná skromnosť, ako aj neúmerná vynaliezavosť. Nakoniec treba mať v tomto smere i kus šťastia.“
Do akej miery sú podnety od občanov, ktoré sa k vám dostanú, oprávnené?
„Do dnešného dňa prešlo mojimi rukami asi 10-tisíc sťažností, z ktorých viac ako polovica bola v mojej pôsobnosti. Veľkým problémom v kontakte so sťažovateľom je niekedy vysvetliť koncepciu kancelárie. Najčastejšími problémami sú reštitúcie, okrem nich je veľa sťažností vo veciach stavebných a v oblasti sociálneho zabezpečenia a daní a taktiež prieťahy v súdnom konaní.“
A priemerná lehota úspešného dotiahnutia podnetu do konca?
„To sa dá ťažko určiť. Záleží na tom, či už pri podaní dodá sťažovateľ všetky potrebné dokumenty. Existujú aj také prodnety, ktoré sa podarí vyriešiť jedným zdvihnutím telefónneho slúchadla. Na druhej strane, zložitý spis sa podarí ukončiť až po niekoľkých mesiacoch.“
Čo pokladáte za základ efektívnej práce ombudsmana?
„Základom efektívnej práce je tím spolupracovníkov, ktorý okrem vysokej odbornosti pracuje s potrebnou zaujatosťou pre tento nový netradičný inštitút. Za dôležité považujem aj to, že je ochotný tvorivým spôsobom hľadať alebo meniť štýl práce.“
Vedia občania o reálnych možnostiach ombudsmana? Ak nie, čo môžu pre to ombudsman či mimovládne organizácie urobiť?
„Znalosti o právnych úpravách sú v každej spoločnosti iné, prevažne obmedzené. Nie je preto prekvapujúce, že nielen u nás, ale i v mnohých štátoch Európy, ktoré majú oveľa dlhšiu tradíciu ombudsmana, sú veľmi časté prípady, keď občania reálne možnosti nepoznajú alebo nechápu. Jednou z hlavných a dlhodobých úloh je podstatu kompetencií vysvetliť a objasniť. Nápomocné v tomto smere môžu byť nielen médiá, ale i mimovládne organizácie. Hlavne tie, ktoré sa zaoberajú riešením ľudských a právnych problémov určitých skupín a prostredia.“
Čo je najväčším úspechom ombudsmana v „boji“ s úradmi?
„Najväčším úspechom je, paradoxne, skutočný konflikt s úradom. Teda tie prípady, keď treba rozborom konkrétnej veci dokázať a potom presvedčiť úrad, že zvolená schéma konania a rozhodovania nezodpovedá pravidlám dobrej správy, i keď nebola vyložene v rozpore so zákonom.“
Ovplyvnil ombudsman činnosť štátnych úradov v Českej republike? Zlepšil sa kontakt občanov s miestnou a štátnou správou?
„Bilancovať výsledky po dvadsiatich mesiacoch činnosti ombudsmana by bolo nerozvážne a predčasné. Skutočne pozitívne výsledky, ktoré idú nad rámec konkrétnych prípadov, možno vyhodnotiť až s odstupom času. Exekutívne právomoci, respektíve ich absenciu, považujem za podstatu svojej funkcie. Priznať ombudsmanovi exekutívne právo priamych zásahov by bolo popretím tejto podstaty.“
