Prezident Rudolf Schuster má pocit, že jeho hovorca stojí viac na strane novinárov, ako na jeho. „Kancelária prezidenta je úrad, ale Ján Füle nie je klasickým úradníkom. Jeho práca niekedy hraničí s bohémstvom, ale nedá sa povedať, že by ním bol. Preto som si ho vybral,“ povedal prezident.
Keď si prezident Václav Havel vybral žurnalistu Michaela Žantovského za svojho „mluvčího“, na Slovensku sme začali hľadať vhodný ekvivalent pre pomenovanie tejto funkcie. Voľný preklad „hovorca“ sa všetkým najskôr zdal smiešny, ale časom sme si zvykli a na niekdajší titul „tlačový tajomník“ sa napokon úplne zabudlo. Zvykli sme si aj na samotnú funkciu – hovorcu dnes majú skoro všetci vysokí politickí predstavitelia, štátne i neštátne inštitúcie, väčšie podniky i menšie spolky. Náplň ich práce sa v mnohom líši, i keď v princípe zostáva rovnaká – informovať verejnosť. Súčasní hovorcovia nemienia byť len neprekonateľným „nárazníkom“, ktorý bráni svoju inštitúciu pred médiami. Naopak, pokojne zverejňujú svoje telefónne čísla a mailové adresy. Niet sa čomu čudovať, väčšina z nich bola niekedy práve novinármi, a niektorí sa k tejto profesii aj vracajú.Je presne 13. hodín. Čo by sa teraz dialo v kancelárii hovorcu prezidenta, keby ste tam boli?
„Hučala by kopírka a ja by som určite nadával na internet. Mám veľmi úzku kanceláriu, jeden stôl, malý stolík a z neznámych príčin gauč. V kancelárii som však veľmi málo. Je možné, že by som sa venoval nejakému zahraničnému prijatiu.“
Pamätáte si mená všetkých ľudí, ktorí sa vám predstavia?
„Snažím sa zapamätať si tie, ktoré by som mal. Ak viem, že človeka vidím prvý a posledný raz, s týmto pocitom jeho meno aj zabudnem. Ak je to milý človek, aspoň sa na neho usmejem.“
Medzi novinármi a hovorcami to často iskrí.
„Novinári patria k mojej robote. Ako prvý som uverejnil svoje mobilné číslo a mail v agentúrach. Dovtedy väčšina hovorcov tieto informácie tajila. Ale radšej nech mi novinári zavolajú a opýtajú sa ma, čo chcú vedieť, ako by mali napísať hlúposti. Ako novinár viem, že z jedného stretnutia noviny uverejnia asi dvanásť riadkov. Nezdržujem a poviem im ich sám.“
Čo vravíte na pojem No comment?
„Nikdy som ho nepoužíval. Iba za určitej éry sa s vtipom hovorilo No cement.“
Rozprávate veľa aj cez víkend? Alebo sa šetríte?
„Na otázky najčastejšie odpovedám jednou vetou. Asi to nebude znieť ušľachtilo, ale cez víkend najradšej nerobím nič. Telefón si nemôžem vypnúť, pretože neviem, kedy príde aká rana.“
Najmä deti majú predstavu, že prezident len veľa cestuje a býva v paláci.
„So sestrou som kedysi uzavrel stávku, že keď budem mať päťdesiat, stanem sa prezidentom. Myslel som si totiž, že päťdesiatročný človek je už strašne starý. Cestovanie prezidenta je však nudné. Vyzerá to asi takto: 8:57 sadáte do auta, 9:03 niekde vystúpite, podáte si ruky, vypočujete si hymnu, nastúpite do auta a cesta pokračuje. Chodíte na recepcie, bankety a keď máte zrazu voľno, zistíte, že je 23:00.“
Hovorca sa občas objaví na titulnej strane novín. Aký máte vzťah k fotografiám?
„Otec ma odmalička viedol k fotografovaniu. Ako agentúrny fotograf vedel fotiť aj mimoriadne veci. Mal som iba päť rokov, keď vznikli jeho pamätné zábery pána Dubčeka, ako skáče salto z mostíka, vyšli aj knižne. Ako študent som vystavoval aj svoje vlastné fotografie, nakrúcal amatérske filmy. To bola puberta jedna radosť! Ale v práci sa na seba nepotrebujem pozerať.“
