na more. Svoje more.
„Každých päťdesiat metrov ropná škvrna. Dosť na to, aby sa človek rozplakal. Všetko, čo môžeme spraviť, je bojovať,“ hovorí miestny rybár. Mestečiek, ktoré sa živia rybolovom, je v Galícii veľa. Pracovné odevy rybárov však už pár týždňov necítiť morom a rybacinou. Vzduch je presýtený prenikavým zápachom mazľavého dechtu. Chlapi celé dni zbierajú tmavú brečku a nakladajú odpornú hmotu do kontajnerov. Tento týždeň jeden z dobrovoľníkov pri práci odpadol. Zápach bol preňho príliš silný, nepomohla ani maska na tvári.
„Vietor ide od západu, ale aj tak spravíme všetko preto, aby sa k nám nedostala ani jedna škvrna,“ velil už pred týždňom odhodlane starosta rybárskej dediny Ribeira José Luis Torres. Aj on je len rybár, ale v komunálnej politike sa zrejme rýchlo naučil, že kým sa rozhýbe štátna mašinéria, chvíľu to trvá.
Miestni sa preto rýchlo preškolili z rybárov na záchranárov. Ešte predtým, ako dorazili na zanesené pláže nadšení dobrovoľníci, ekológovia, profesionálni záchranári a napokon aj armáda. Chlapi z Ribeiry aj Aguiny sa už v tom čase plavili. V stovkách lodičiek chytali tentoraz do sietí mazľavé ropné škvrny. A budú to musieť zrejme robiť ešte poriadne dlho. Nič iné im nezostáva – úrady vyhlásili po katastrofe zákaz lovu rýb aj morských produktov.
Z vraku na morskom dne môže podľa vedcov ropa unikať 5 až 39 mesiacov. Prvá vlna znečistila takmer dvesto pláží v dĺžke viac ako sto kilometrov. Teraz sa už môžu záchranári a vojaci na unikajúcu ropu pripraviť. Nebude to však ľahké – z tankera uniká denne 125 ton ropy.
