, Austrálii či vo Švédsku, teraz sa začínajú objavovať aj vo Francúzsku.
„V päťdesiatych rokoch sa človek smial denne priemerne osemnásť minút, dnes je to len šesť. Chýba nám najmenej dvanásť minút smiechu denne,“ hovorí Daniel Kiefer, predseda francúzskych klubov smiechu. Prvý takýto klub založil pred rokom a pol v Alsasku a odvtedy ich už po celom Francúzsku vzniklo deväť. Metóda, ktorá sa v kluboch využíva, vychádza z učenia indického lekára Madana Katariu. Počas necelej hodiny dospejú vďaka nej k hurónskemu smiechu aj ľudia, ktorí sa už roky nezasmiali. Spolu s nimi chodia totiž do klubu notorickí optimisti, ktorých dokáže rozosmiať každá maličkosť.
„Základom je vizuálny kontakt. Neučíme sa smiať, ale vyžadujeme smiech, ktorý je v každom z nás,“ hovorí Daniel Kiefer. V kluboch sa tak odohrávajú scénky, v ktorých majú návštevníci zahrať napríklad smiech gorily, lovca hviezd, ale napríklad aj teplú polievku. Ak sa aj niektorí návštevníci zo začiatku do smiechu nútia, čoskoro sa seansa premení v hromadný spontánny smiech. Kiefer sa indickú metódu chystá predstaviť aj v domovoch dôchodcov a niektorých francúzskych podnikoch.
