Adela Banášová v štúdiu s Danielom Krajcerom.
Moderátor môže svoju neviditeľnosť celkom dobre využívať. „Nič mi nebráni zavolať si do štúdia napríklad mŕtveho Elvisa Presleyho, alebo sa tváriť, že tam so mnou sedí najmenší človek na svete, prípadne pantomimický súbor z Paríža,“ tvrdí seriózne Adela.
„Celkom mi vyhovuje, že ma nikto nevidí. Poskytuje mi to slobodu,“ hovorí dcéra poslanca Jozefa Banáša a výtvarníčky Márie Banášovej. Momentálne ju viac baví umenie ako politika, ale raz to vraj možno príde. A v ten deň ju konečne začne baviť aj záhradkárstvo.
Moderátorku ADELU BANÁŠOVÚ majú na muške všetci, čo sa v éteri nechajú radi zabaviť. Vo Fun Radiu to schytáva a odpaľuje už tri roky a medzi nevyspytateľných poslucháčov a pozvaných hostí bezprostredne rozdeľuje dobre spracovanú náladu. Spolu s kolegami hostila v reláciách už stovky známych osobností z radov umelcov i politikov. V tomto roku začala moderovať aj vlastnú reláciu Fun Fatal, ktorá sa teší čoraz väčšej počúvanosti. Pozýva do nej predovšetkým mužov. Zasadeniu do jej ženského sveta už úspešne podľahli Peter Lipa, Janko Kuric, Dado Nagy, Robo Kaliňák, Robo Beňo či Ľubomír Feldek.Začínali ste v televízii ešte ako dieťa, dnes pravidelne moderujete niekoľko rozhlasových relácií. V čom vidíte rozdiel?
„Rozdielne médiá sa veľmi porovnávať nedajú. Keď som sa začala motať v Markíze, bolo to celkom fajn. Dostala som šancu naučiť sa základnej televizáckej robote a veľa ľudí ma tam podporovalo. Ale keďže som bola ‘príliš zaujímavý‘ typ, moje možnosti boli obmedzené. Keď som potom prišla do Fun Radia, všetci mali zo mňa strašnú zábavu. Poriadne mi to zničilo sebavedomie. Neskôr som si však uvedomila, že práve toto bude správna cesta. A začala som byť suverénna.“
Čo znamená, že ste boli príliš zaujímavý typ?
„No, že som nebola typ, ktorý môže, obrazne povedané, ťahať žreby a točiť kolesami. Jednoducho, nekomerčná tvár. Bez toho, aby som niekomu krivdila.“
Ako si z vás v rádiu uťahovali?
„Stále som počúvala narážky na môj nos a na to, aká som chudá. Zo začiatku som z toho bola úplne hotová, hovorila som si, veď oni mi ubližujú. Ale dnes možno práve vďaka tomu dokážem ľudí selektovať a viem, že keď ma má niekto rád, je to určite tolerantný človek.“
Že by váš zmysel pre humor povstal z krutej reality?
„Základy som určite získala v rodine. Naši ma vždy viedli k nadhľadu, občas možno až k ľahostajnosti. Miestami majú totiž drsnejší spôsob žartovania. Ako dieťa som z neho bývala zmätená, neskôr som sa celkom naladila. Ale zase si nemyslite, že sa u nás všetci stále chechceme.“
Vo vašom rádiu sa humor produkuje programovo. Cítite hranice medzi spontánnou a profesionálnou zábavou?
„Nerozmýšľala som nad tým. Humor sa dá robiť zo všetkého, dôležitá je správna forma. A hranice má každý vlastné. Ak si robím srandu nechutného druhu, napríklad s vtipmi o grganí, môže to byť veľmi zábavné, ale aj veľmi trápne. Moje profesionálne nasadenie určuje moja spontánna povaha. A naopak, keď mám v súkromí príliš faňácku náladu, priatelia mi hneď povedia: ale Adela, už sa upokoj a nemoderuj.“
Viete si sama seba predstaviť v nejakej vážnej situácii?
„Vážnosť situácie spočíva v situácii samotnej. V zásade som dosť vážny, až tichý človek.“
Moderuje sa vám lepšie v tandeme alebo samostatne?
„Veľa závisí od narážky, ktorú schytám, a to bez ohľadu na to, či moderujem sama, alebo s niekým. Dôležité je, aby človek nestvrdol, ale naopak, otvoril sa a vrátil ju trikrát lepšie. Práca moderátora však určite nespočíva v tom, kto koho lepšie urazí. Pomerne dobre vyvážené je to v mužsko-ženskej dvojici. Napríklad s mojím kolegom Miňom sa celkom primerane dopĺňame: on hrá toho drsného mužského a ja tú ženskú, ktorá mu občas musí dať patrične najavo, čo si o tom myslí.“
Nemáte pocit, že občas s humorom hazardujete?
„Skôr sa mi zdá, že ľudia sa pre nejakú poznámku zbytočne urazia, a vtedy je škoda dobrého fóru. Niekedy zase sranda zaváňa prvoplánom. Vždy však existuje spôsob, ako ju dostať do inteligentnejšej polohy. Čo nerada riešim, je súkromie ľudí. Stane sa, že nám v relácii ujde niečo, čo sa môže ľudí dotknúť. Vtedy mnoho závisí od kondície poslucháčov relácie aj hostí, ktorí sú do nej pozvaní.“
Dôležitá je aj vaša kondícia. Máte ju vždy?
„Potrebujem sa hlavne dobre vyspať, potom je to v poriadku.“
Otvorenosť k situácii predpokladá dostatočný prehľad. Myslíte si, že ho máte?
„Pripravovať sa musím na každý rozhovor. Ale rovnako dôležité je aj správne zareagovať. Napokon, štýl zahrať sprostú má niekedy tiež svoj význam. Poslucháč si síce môže pomyslieť všeličo, ale keď atmosféra ostáva v miernom napätí, je to fajn. Môže to byť dokonca príjemnejšie, ako keď sa človek hrá na príliš múdreho. A na určité veci treba mať vek. Napríklad na politiku. Tá ma až tak nezaujíma.“
Je vaša politická averzia iba momentálna?
„To vôbec neviem. Možno je to z mojej strany trochu zámerné ignorantstvo. A občas z toho bývam zahanbená. Človek by sa asi mal zaujímať o to, čo sa deje vo svete. Lenže kým moji rovesníci a spolužiaci sledujú všetky správy v televízii a diskutujú, ja čakám, kedy pôjde v telke konečne nejaký vtipný seriál. Miernu averziu totiž vytvára domáca atmosféra, ktorá je kvôli otcovi príliš prepolitizovaná.“
Váš otec dnes sedí za ANO v parlamente. Čo hovoríte na jeho kariéru?
„Môj otec je veľmi otvorený človek, povie všetko, čo mu príde na rozum. Držím mu palce a budem ho podporovať. Prečo by nemohol mať takúto skúsenosť? Neviem síce posúdiť, či sa do politiky hodí, alebo nie, ale ešte stále je viac vecí, pre ktoré môžem byť naňho pyšná, než tých ostatných. Dúfam, že sa jedného dňa naučí stláčať gombíky.“
A čo vám hovorí ako dramatik a literát?
„Páčia sa mi veci, ktoré urobil. Niektoré viac, iné menej. S ním si v humore nie vždy sedíme.“
Máte aj vy sklony k umeniu?
„Myslím si, že nejaký talent mám po mame – ako dieťa som chodila do výtvarnej. A keď mám čas, brnkám na klavíri. Teraz som začala chodiť aj na spev, ale nie preto, že by som chcela nahrať album a byť skokanom roka. Je to dobré na hlasovú kondíciu. A je to aj zábava. Prečo nie?“
Študujete v Bratislave kulturológiu. Toho slova sa mnohí desia. Aký má pre vás zmysel takýto odbor?
„Pri práci v rádiu mi trochu teoretična nezaškodí. Okrem toho si potrebujem doplniť vzdelanie – napríklad z dejín filmu, výtvarného umenia alebo divadla, ktoré mám veľmi rada. Keďže nie som typ, čo si sám od seba zháňa literatúru, aspoň sa prinútim viac čítať. Som priemer, ale tento štýl by som bez spolužiakov, ktorí mi pomáhajú a ochotne požičiavajú poznámky, asi ťažko zvládala. No a aby som nezabudla – učitelia mi tiež vychádzajú v ústrety.“
Svojho času ste sa chystali študovať v Rakúsku žurnalistiku. Ako to dopadlo?
„Všetko sa vyvinulo inak. Štúdium sa mi časovo príliš prekrývalo s robotou v Markíze. Prijala som iba prázdninovú ponuku v nemeckej televízii Kinder Kanal, ktorá spadá pod ZDF ARD, ale vydržala som tam asi tri dni. Dostala som totiž prácu typu nosiť kazety a variť kávu, a tú som na Slovensku nerobila ani v začiatkoch. Keďže jazykovo som bola zdatná, povedala som si, že mi to nestojí za to.“
Pred pár rokmi ste sa objavili cez agentúru Elite na súťaži The look of the year. Odvtedy ste modeling už celkom zavesili na klinec?
„Agentúra vtedy hľadala neobvyklé typy a mňa si vybrala ako akéhosi zaujímavého mimozemšťana. Bola to výborná skúsenosť a navyše jedinečná možnosť zoznámiť sa s Lindou Evangelistou. Modeling ma už neláka, ale zhodou okolností mi práve nedávno zavolali z jednej dobrej agentúry, aby som sa prišla dať odfotiť. Takže, ak motyka vystrelí, možno sa zrazu objavím v reklame na nejakú kávu.“
Vôbec vám neprekáža, že v rádiu ste neviditeľná?
„Práve naopak, poskytuje mi to pri práci väčšiu slobodu. Samozrejme, v rámci pravidiel. V každom prípade môžem to, že ma nikto nevidí, celkom dobre využívať.“
Myslíte si, že v televízii sa podľa podobného kľúča robiť nedá?
„Zdá sa mi, že je tam málo priestoru na zaujímavé veci. Ale verím, že časom sa nabúra aj slovenský televízny stereotyp.“
Ako by mal podľa vás vyzerať dobrý moderátor?
„Neviem, či si to môžem dovoliť hodnotiť, takže naozaj len môj názor: mal by byť svojský, ale nemal by sa presadzovať nasilu, prirodzený a kritický do tej miery, do akej si to vyžaduje situácia. Mal by byť hravý a mal by vedieť počúvať, nepodliehať systému otázka – odpoveď – ďalšia otázka. To je to, čo by sa páčilo mne. No ideálny moderátor je možno niečo celkom iné.“
Bez ohľadu na médium ste ako moderátorka len jednou z mnohých. Cítite sa byť súčasťou mediálneho gulášu?
„Nepovažujem sa za výnimočnú, ale ani sa nikam nezaraďujem. Ak už sa treba niekam radiť, radšej by som zvolila úplne iné kategórie.“
Aké?
„Pokiaľ ide o moderátorské remeslo, na Slovensku je len zopár ľudí, o ktorých si myslím, že to robia dobre. Ale inšpirujú ma niektorí zahraniční moderátori. Zatiaľ sú pre mňa oni tou profesionálnou kategóriou, ktorú by som chcela dosiahnuť. No a ak sa v nej neocitnem, budem normálny zamestnanec, založím si rodinu a budem tiež rada.“
Takže – ste „ízy“ alebo nie ste?
„Hm. Ľahká otázka, ťažká odpoveď. Povedala by som, že postupne sa učím zbytočne sa nestresovať.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
ADELA BANÁŠOVÁ sa narodila v roku 1980 v Bratislave. V médiách sa prvýkrát objavila ako štrnásťročná. V niekdajšej televízii VTV sa na konkurze do programu Imidž dostala spomedzi štyristo kandidátov do prvej desiatky a odmoderovala jedno vysielanie. V šestnástich začala pracovať pre Markízu, kde robila lietajúcu reportérku. Napokon ako devätnásťročná zakotvila vo Fun Radiu, kde ju poslucháči počúvajú v reláciách Kokoriko, Fun Fatal, Fun o piatej či Free Time.
