PhDr. Peter Sklár

Každý rok pred Vianocami mám rovnaký problém. Keďže žijem sama, moja vydatá sestra ma vždy pozýva na sviatky k nim. Cítim sa tam dobre, mám rada sestru aj jej tri deti, ale zdá sa mi, že švagor by bol radšej, keby boli sami. Pýtala som sa na to už aj sestry, ale tvrdí, že som precitlivená. Ale asi to tak nie je, cítim medzi nimi napätie. Teraz zase zvažujem, či ísť, alebo ostať sama. Viem však, že by mi bolo za nimi veľmi smutno, nikoho iného blízkeho nemám.

Viera z Bratislavy

Človek sa môže túlať celý rok po cestách, necestách, ale vez Vianoce ho nezadržateľná sila ťahá domov, k rodine. Koľkí z nás však nemajú kam a ku komu ísť – deti bez rodičov v detských domovoch, starkí v domovoch dôchodcov, tuláci, bezdomovci, ľudia žijúci osamote mimo rodiny, v cudzine. Tí práve v týchto dňoch pociťujú veľmi ťaživo svoju osamotenosť, ktorú v bežných dňoch roka dokážu ako-tak znášať a vyrovnávať sa s ňou, prípadne zabúdať na ňu. Kto to nezažil, nie vždy vie pochopiť.

Kedysi bolo zvykom prestrieť na štedrovečerný stôl o jeden tanier viac – pre neprítomného člena rodiny, pre pocestného, pre hosťa, ktorý by mohol neohlásene prísť. Hovorievalo sa „Hosť do domu, Boh do domu.“

Osamotený človek by sa rád vzdal, aspoň na chvíľu, svojej samoty. Má však zábrany a pochybnosti. Bojí sa, má strach, že by mohol byť ľuďom na ťarchu, najmä tým, na ktorých mu najviac záleží. Citlivo vníma každý náznak a prejav ich zaváhania. Často sa stiahne späť do svojej ulity v snahe vyhnúť sa sklamaniu a bolesti. Vždy si nájde pre tento krok zodpovedajúce vysvetlenie. Netuší, že tým berie ľuďom príležitosť, aby sa mohli prejaviť a stať sa láskavejšími, obetavejšími, lepšími, pozornejšími, ochotnejšími, všímavejšími.

Milá pani Vierka, nezdráhajte sa prijať pozvanie vašej sestry. Prinášate jej okrem iného kus vášho spoločného detstva, spomienku na vašich rodičov. Jej deťom milujúcu tetu a švagrovi možnosť prijať vo vianočnom čase „hosťa“.