Lucia pochádzala zo Syrakúz okolo roku 300 n. l. Podľa legendy, ktorej najstaršia podoba je súčasťou Danteho Božskej komédie, nútili kresťanku Luciu vydať sa za pohana, ktorého očarili jej krásne oči. Lucia situáciu vyriešila tak, že si vylupla oči a poslala ich obdivovateľovi na miske. Svätú Luciu odvtedy vzývali veriaci ako patrónku slepých, prosili ju o pomoc pri očných chorobách.
Na Slovensku patril tento deň medzi stridžie dni, považovali ho za najkrajší deň roka, keď sa predlžujú noci a tma. Tá bola pre človeka ohrozením, najmä ak v minulosti nebola prázdna, ale zaľudnená postavami s nadprirodzenou mocou. Tradovalo sa, že Lucia bola bosorka, v predvečer tohto dňa teda jedli ľudia cesnak, aby sa chránili. Z domu sa nesmelo nič požičiavať, nebolo isté, či tá, čo si požičiava, nie je bosorka a nepoškodí nám, keď bude mať doma náš hrniec. V tomto čase sa nepatrilo chodiť na návštevy a ani nič robiť. Ženy nesmeli šiť, lebo by zašili sliepkam zadok a tie by neniesli. Takto si, možno, ženy aj muži zabezpečovali aspoň jeden deň voľna.
Na Luciu obchádzali dediny obecní pastieri a trúbili, aby zahnali bosorky. Kto sa však chcel naučiť čarovať, najlepšie urobil, ak začal v tento deň, mladí pri čarovaní na Luciu zisťovali, kto bude ich ženíchom či nevestou. Koncom 19. storočia začali po dedinách chodiť biele postavy - Lucky, s husacím brkom v ruke. Čo vymietli, zostalo navždy čisté, občas si však aj zažartovali, brkom vymietli otvorené ohnisko a potom ním pomaľovali domácich. V Polome, Závadke a Heľpe chodili aj čierne Lucie - mládenci, ktorí búchali palicami a strašili deti. Keď Lucie a čierne Lucie dostali výslužku, mládež sa spoločne stretla, pripravila si z nej malú hostinu a zabávala sa do rána. (haj)
