Peter Krištúfek (1973) neprichádza so svojím poviedkovým debutom Nepresné miesto (Koloman Kertész Bagala, Bratislava, 2002) ako celkom neznámy autor. Dvakrát uspel v súťaži Poviedka, a tak v príslušných zborníkoch mal uverejnené prózy Aký nádherný svet a Človek, ktorý si dal čistiť topánky. Podľa prvej nakrútil aj stredometrážny film, okrem toho moderoval v rádiu Ragtime a Twist, čo však ešte nič nevypovedá o kvalite jeho prozatérskeho umenia. To si overujeme až v jeho debute.
Krištúfkova kniha obsahuje osem poviedok veľmi rozdielnej hodnoty, úvodná z nich bola publikovaná v zborníku Poviedka 2002, patrí teda medzi najnovšie a v určitom ohľade i najpríznačnejšie pre jeho literárne postupy. Autor v nej uplatnil svoju zvláštnu poetiku, spočívajúcu v striedaní rozličných uhlov pohľadu na ten istý fakt. Na prvej Daguerrovej fotografii človeka z roku 1839 sa vyskytuje muž, ktorý si dáva čistiť topánky. Krištúfek si položil otázku, kto mohol byť ten anonymný muž a aké boli jeho ďalšie osudy. Ponúka viacero alternatívnych odpovedí, napríklad, keď mužovi vietor odfúkol klobúk, rozbehol sa za ním po ulici a pritom ho zabil dostavník, v ďalšom dostavníku sedí dokonca básnik Baudelaire. Čo odpoveď, to príbeh. Alternatív by mohol byť naozaj infinitezimálny počet, no pravda je len jediná: že ten muž je na fotografii a dáva si čistiť topánky. Ostatné patrí do oblasti autorskej i čitateľskej fantázie.
A fantázia, úzko spojená so záľubou v konštrukciách, fragmentarizovaní a stajomňovaní naoko prostých príbehov, v Krištúfkových prózach prevláda. Poviedka Bunky mŕtvej kože je založená na tom, že syn z rozvedeného manželstva hľadá otca, ktorý dobrovoľne zmizol pred desiatimi rokmi. Autor rozvinie pred nami celú sériu minizáberov, kde prestáva platiť aj časová postupnosť, aj logika, aj kauzalita a kde sa ťažko identifikujú jednotlivé postavy, lebo ako sám uvádza v kvázi autobiografickej próze Križovatka o písaní románu na pokračovanie do novín, má zásadu „neprezrádzať zbytočne zmysel vecí, ktoré majú vzbudzovať pocit záhady“. Túto zásadu dôsledne dodržiava, no mnohokrát na škodu veci, lebo často ide o samoúčel.
Experimentovanie s časom prevláda v próze Genius loci, do ktorej vmontoval dokonca postavu M. R. Štefánika, tak ako v poviedke Izba zasa vystupujú iné historické osobnosti, rakúsky maliar Egon Schiele a holandský prírodovedec Leeuwenhoeck. Autor vytvoril pre tieto svoje fantazmy príslušný kontext (Štefánik je len víziou jeho fanatického obdivovateľa, Holanďan zasa pomocou mikroskopu vidí živé postavy iba ako prvoky, potom je to naopak, jeho vidia iní ako prvoka). Vo všetkých poviedkach ide o akýsi druh rýchlo sa meniacej hry, v ktorej autor naplno púšťa uzdu rozmanitým predstavám, no tie bez výberu hromadí na seba a za sebou, takže v tom zamotávaní klbka, či niekoľkých klbiek sa zavše stráca niť. Iným slovom, Krištúfkove poviedky pripomínajú labyrint, kaleidoskopizované epizódy, rozhádzané lego. Autor, veľký kombinátor, niekde veci nedopovedal (Chladnička), inde nedomyslel (Krv a bonbóny), inde prekombinoval (Tajný život striech).
Krištúfkov debut dokazuje autorov nesporný talent, chýba mu však disciplína, umenie selektovať a triediť.
