Peter Krištúfek. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
„Som odchovaný skôr na neúspechu,“ hovorí PETER KRIŠTÚFEK, čo znie pomerne prekvapujúco od aktivitou hýriaceho dvadsaťdeväťročného absolventa filmovej a televíznej réžie, ktorý o sebe tvrdí, že aj keď robí extrovertné veci, je introvert. Na konte má niekoľko krátkych a dva stredometrážne filmy, ku ktorým si aj skomponoval hudbu, momentálne nakrúca celovečerný film Dlhá krátka noc, poslucháči viacerých rádií ho poznajú ako moderátora a v literárnej súťaži Poviedka sa môže pochváliť dvoma finálovými umiestneniami. „Robím síce veľa vecí, mám mnoho projektov, možno dvadsať z nich nevyjde, ale dvadsiaty prvý áno.“ Takýmto „dvadsiatym prvým“ je aj knižka Nepresné miesto, ktorá Krištúfkovi vyšla pred pár dňami vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu.
Doteraz ste časopisecky príliš nepublikovali. Bol to zámer?
„Áno, a ešte aj je. Som súťaživý typ. Som zvedavý, ako poviedky obstoja u poroty v konkurencii osemsto či tisíc ďalších, a preto si cením dvojnásobnú finálovú účasť v súťaži Poviedka. Okrem toho mám málo voľného času a poviedky pokladám za veci, ktoré robím vo voľnom čase, a tak ich zasa až tak veľa nemám.“
Šancu na knižný debut ste, ako každý finalista tejto poviedkovej súťaže, mali už pred dvoma rokmi. Prečo ste si počkali na svoj druhý úspech a až teraz využili Bagalovu ponuku?
„Som náročný, a keďže na kultúru a umenie nie je veľa peňazí, myslím si, že treba triafať do čierneho. A vtedy som nebol presvedčený, že už je ten pravý čas. Tak som si počkal. Pravda, to neznamená, že som trafil.“
Súhlasíte s názorom, že poviedka musí mať príbeh?
„Hoci sa hranice medzi žánrami stierajú, som presvedčený, že poviedka by mala mať svoj príbeh.“
Myslíte si, že všetky vaše poviedky ho majú? Ako by ste ich charakterizovali?
„Niektoré sú viac filozofické, napríklad Izba, to je vyslovene introvertná poviedka, ale aj pri nej sa snažím, aby smerovala odniekiaľ niekam a bola trochu humorne odľahčená. Druhá vec je, či toto sa volá príbeh. Genius loci má zasa asi najviac štruktúru filmu, sú to také rýchle strihy, kým poviedka Tajný život striech je síce tiež posplietaná z viacerých príbehov, no tu sú dorozprávané a radené za sebou lineárne.“
Zbierate príbehy iných, viac si vymýšľate, alebo dominujú vlastné zážitky a skúsenosti?
„Jeden môj priateľ vraví, že v každej rodine sa udeje aspoň dvadsať surrealistických príhod, rád ich zbieram. Ale aj iné, bizarné, zaujímavé. A veľa inšpirácie čerpám z hudby, ktorú mám rád, teda z minimalistickej. Mnohé skladby mi vytvárajú atmosféru, ktorú sa snažím preniesť do poviedky. Autobiografie je v tejto knihe málo. Paradoxne práve dve poviedky, písané v prvej osobe, sú úplne o iných ľuďoch, ako som ja. U mňa je to naopak, práve písanie v prvej osobe mi urobí odstup.“
Majú vaše ďalšie tvorivé aktivity vplyv na vaše písanie?
„Väzby medzi mojimi jednotlivými činnosťami až tak nefungujú. Skôr sa to skladá tak vedľa seba, jednu vec robím a pri druhej oddychujem. Ale možno to moderovanie ma priviedlo k tomu, že sa pri písaní snažím o dynamickosť a kolážovitosť. A snáď sú niektoré poviedky aj inšpirované mojimi bývalými nočnými kontaktnými rozhlasovými reláciami.“
O rozhlase hovoríte už len v minulom čase?
„Myslím, že už je to za mnou, hoci na pôsobenie v rádiách spomínam veľmi rád. Teraz ma však úplne pohltil film. Nechcem byť však zaškatuľkovaný, všetky svoje činnosti beriem ako rôzne strany jednej mince.“
Čím sa u vás najviac odlišuje filmovanie od písania?
„Filmovanie je dosť často spojené so stresom, vyžaduje si racionálne uvažovanie, kým písanie je v mnohom skôr pocitové. Je to pre mňa odreagovanie z toho zhonu a ultraracionálneho filmárskeho myslenia.“
A čo ich spája?
„Veľa, veď k väčšine filmov si píšem sám scenáre. Aj táto kniha je určitým spôsobom zaváraninou, konzervou nápadov, ktoré neskôr možno použijem do filmu. V každom prípade tie veci, ktoré možno nazvať literatúrou, určite súvisia aj s tou réžiou.“
Máte za sebou dva stredometrážne filmy a teraz nakrúcate celovečerný televízny film. Pri finančnom stave slovenskej kinematografie sa to počúva ako malý zázrak.
„Tie dva predošlé podľa mojich scenárov mi pomohla zrealizovať škola, film Dlhá krátka noc produkuje Slovenská televízia.“
Čo je pre autora lepší pocit - dokončiť film či držať v ruke knihu?
„Ťažká otázka, film aj literatúru vnímam ako komunikáciu s ľuďmi, ale knihu beriem asi ako dôležitejšiu vec, konkrétnejšiu, trvácnejšiu, hmatateľnejšiu. A to hovorím aj napriek tomu, že film u mňa predsa len dominuje. Pravda, možno momentálne prevažuje doteraz nepoznaný pocit debutujúceho prozaika.“
Tak sa prídeme opýtať po premiére filmu Dlhá krátka noc?
„Dobre, aj ja som zvedavý na svoju odpoveď.“
