Eufóriou nabitá spoločnosť mala pocit, že ju v západnej časti Európy netrpezlivo čakajú. Našlo sa nemálo tých, ktorí si úprimne mysleli, že do elitného klubu vstúpi bývalé Československo zo dňa na deň. Tých, ktorí predpovedali členstvo do dvoch až štyroch rokov, už volali realisti.
Postkomunistické krajiny museli nakoniec čakať dlhých trinásť rokov.
EÚ bola pre nás vzorom
Partnerstvo medzi východnou a západnou Európou nevzniklo na troskách komunistického systému. Neformálne kontakty fungovali už od 60. rokov. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa dokonca v roku 1988 podarilo medzi ES a RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) nadviazať oficiálne vzťahy. Vďaka tomu si mohlo bývalé Československo otvoriť vo februári 1989 v Bruseli svoju diplomatickú misiu. Na vtedajšiu EÚ pripadalo viac ako 10 percent celkového česko-slovenského zahraničného obchodného obratu.
Po spoločenských zmenách sa krajiny únie stali prirodzeným vzorom pre postkomunistické štáty. Predstavovali stabilitu, demokraciu a prosperitu.
Prvé bolo Maďarsko
Maďarsko bolo prvé z východoeurópskych štátov, ktoré po voľbách v apríli 1990, vyhlásilo vstup do EÚ za prioritu svojej zahraničnej politiky. Postupne tak urobili všetky postsocialistické štáty. Len málokto si však vedel v plnom rozsahu uvedomiť, čo členstvo obnáša. Čo všetko budú musieť podstúpiť krajiny, ktoré nepoznali trhové hospodárstvo, neboli konkurencieschopné, nemali predstavu o fungovaní právneho štátu a svojich obyvateľov vychovávali desaťročia k pasivite.
Presnú predstavu nemala ani únia. Navyše ju zmeny vo východnej Európe zastihli uprostred príprav na veľkolepý projekt - vytvorenie jednotného vnútorného trhu, ktorý znamenal dovtedy nevídaný voľný pohyb tovaru, služieb, pracovných síl a kapitálu.
Únia okamžite poskytla pomoc
Napriek tomu únia zareagovala okamžite. Prvými adresátmi nenávratných grantov sa už v roku 1989 stali Maďarsko a Poľsko, ktoré najviac pokročili v demokratizačnom procese. Program PHARE (Poľsko a Maďarsko: pomoc pri rekonštrukcii ich hospodárstva) sa neskôr rozšíril na jedenásť štátov.
Prvé dohody s úniou odstraňovali reštrikcie, ktoré obmedzovali export z východoeurópskych krajín. Potom sa začalo rokovať o asociačných dohodách, ktoré už vytvárali priestor na politický dialóg. V rokoch 1991 až 1993 podpísala únia dohody so šiestimi krajinami, medzi nimi už aj s nástupníckymi štátmi bývalého Česko-Slovenska. Na summite v Kodani potom prijala známe kodanské kritériá potrebné na vstup.
Prvou krajinou bývalého socialistického bloku, ktorá oficiálne požiadala očlenstvo, bolo Maďarsko. Bolo to koncom marca 1994. Jeho krok nasledovali aj ostatné štáty. Slovensko tak urobilo v júni 1995.
Ťahanice o dátum vstupu
Na rade bola únia. Tá na summite EÚ v nemeckom Essene v decembri 1994 prijala stratégiu prípravy pridružených krajín na prechod k riadnemu členstvu. Nestanovila dátum vstupu, ale vyhlásila, že rokovania o členstve by sa mohli začať, keď medzivládna konferencia v roku 1996 posúdi splnenie Maastrichtskej zmluvy. Nakoniec to nebol rok 1996, ale rok 1998, keď šestica najlepšie pripravených krajín začala vstupné rokovania. Začal sa súboj s časom a slovné prestrelky o stanovenie dátumu vstupu.
Zaslúžená pozvánka
Čím dlhšie príprava na členstvo trvala, tým nervóznejší boli jej aktéri. Únia bojovala s vlastnou neschopnosťou pripraviť sa na najradikálnejšie rozšírenie vo svojej histórii a kandidátske krajiny zápasili s následkami reforiem, ktoré boli podmienkou ich členstva v únii. Naliehali na stanovenie termínu, ktorý by obe strany mobilizoval.
Francúzsky prezident Jacques Chirac i vtedajší nemecký kancelár Helmut Kohl vypočuli naliehavý hlas Východu a vyslovili dátum - rok 2000. Nebol to ani rok 2000 a nebude to ani 1. január 2003, ktorý si stanovilo šesť rokujúcich krajín. Znovuzjednotenie Európy je plánované na rok 2004.
Po trinástich rokoch si ide osem postkomunistických krajín do Kodane po vytúženú pozvánku. Dnes sú to však už iné krajiny. Zažili diktatúru i roky odriekania po nej. Nikto si viac nezaslúži členstvo v únii než práve ony.
Najčastejšie otázky
Prečo sa Európska únia rozširuje?
Ide o historický proces zjednotenia Európy. Podporovatelia rozšírenia hovoria, že tento proces zabezpečí väčšiu prosperitu a stabilitu súčasných členov a skonsoliduje transformujúce sa krajiny strednej a východnej Európy.
Rozšírenie bude znamenať aj vytvorenie najväčšieho jednotného trhu na svete, čo posilní postavenie Európy ako svetového hráča nielen v ekonomike, ale aj v politike.
Čo všetko museli kandidáti splniť, aby ich európske inštitúcie odporučili na prijatie do únie?
Prvým a nevyhnutným predpokladom pre začiatok rokovaní bolo plnenie tzv. kodanských kritérií. Najdôležitejšie z nich sú garancia demokracie, právny štát, dodržiavanie ľudských práv a fungujúca trhová ekonomika schopná pridať sa k európskemu trhu. Kandidáti tiež museli preukázať schopnosť vyhovieť povinnostiam členských krajín. Museli prijať tisícky strán eurozákonov a noriem známych ako acquis communautaire.
Koľko to bude stáť?
Úniu to bude stáť počas prvých troch rokov 25 miliárd eur. Kandidátom dá síce 40 miliárd, tí jej však do rozpočtu prispejú 15 miliardami. Prerátané na jedného občana súčasných krajín EÚ - pôjde asi o 66 eur na hlavu za tri roky. Bruselskí úradníci s istou dávkou zveličenia hovoria, že toľko zaplatíte za lepší obed v dobrej reštaurácii.
Existujú však aj iné čísla. Centrum pre reformu Európy cenu rozšírenia vypočítalo na 67 miliárd eur. Do tejto sumy však zarátalo aj peniaze, ktoré únia do kandidátov investovala v predvstupovom období. Na porovnanie zjednotenie Nemecka a postupné vyrovnávanie jeho východnej časti so západnou stálo v rokoch 1990 až 1999 600 miliárd eur.
Má rozšírenie podporu verejnosti?
Vyššiu má, samozrejme, v kandidátskych krajinách. Tam sa pohybuje od 60 percent vyššie. V členských krajinách rozšírenie podporuje tesná polovica. V prípade podpory vstupu jednotlivých kandidátov sú však rozdiely.
Čo bude nasledovať po summite?
Po summite budú musieť všetky krajiny ratifikovať viac ako šesťtisícstranovú Zmluvu o pristúpení. Tá má byť podľa plánov gréckeho predsedníctva podpísaná 16. apríla budúceho roka v Aténach. Prebehnú aj referendá o vstupe, zmluvu musia ratifikovať aj členské krajiny a Európsky parlament. (mik)
Chronológia
1. január 1958 - Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko vytvorili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS).
30. jún 1970 - začali sa rokovania o vstupe Veľkej Británie, Írska, Dánska a Nórska
September 1972 - Nóri v referende zamietli vstup do ES.
1. január 1973 - členmi ES sa stali Británia, Dánsko a Írsko.
27. júl 1976 - Grécko začalo rokovať o pristúpení k ES.
17. október 1978 - rokovania o pristúpení začalo Portugalsko.
5. február 1979 - o pristúpení k ES začalo rokovať Španielsko.
1. január 1981 - Grécko sa stalo členom ES.
1. január 1986 - ES sa rozšírilo o Španielsko a Portugalsko.
3. október 1990 - zjednotením Nemecka sa členom ES stala aj východná časť krajiny.
1. február 1993 - o pristúpení k ES začalo rokovať Rakúsko, Švédsko a Fínsko.
21. - 22. jún 1993 - summit v Kodani stanovil kritériá na pristúpenie krajín strednej a východnej Európy k EÚ.
27. - 28. november 1994 - Nóri opäť zamietli vstup do EÚ.
9. - 10. december 1994 - summit v Essene prijal tzv. predvstupovú stratégiu.
1. január 1995 - EÚ sa rozšírila o Rakúsko, Fínsko a Švédsko.
19. júl 1997 - Európska komisia (EK) zverejnila dokument o rozšírení Agenda 2000.
13. december 1997 - na summite v Luxembugu EÚ rozhodla, že od budúceho roku spustí vstupné rokovania s 11 kandidátmi, so šiestimi povedie rozhovory, ostatní sa budú na ne pripravovať.
1. máj 1999 - začala platiť amsterdamská verzia Zmluvy o EÚ, podľa ktorej je možné bez reformy inštitúcií rozšíriť EÚ o päť krajín.
9. - 10. december 1999 - helsinský summit EÚ rozhodol začať v roku 2000 rokovania o pristúpení so Slovenskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Bulharskom a Rumunskom, Turecku priznal postavenie kandidáta na členstvo.
4. október 2000 - Európsky parlament sa vyslovil za prijatie prvých členov do roku 2004.
7. - 11. december 2000 - summit EÚ v Nice prijal ďalšiu revíziu Zmluvy o EÚ, ktorá pripravuje inštitúcie EÚ na rozšírenie.
7. jún 2001 - Írsko v referende odmietlo Zmluvu o EÚ z Nice; druhé referendum 19. októbra 2002 zmluvu schválilo.
14. - 15. december 2001 - laekenský summit po prvýkrát vymenoval 10 kandidátov (Česko, Estónsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko ,Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko), s ktorými bude môcť ukončiť vstupné rokovania v roku 2002.
18. november 2002 - ministri zahraničných vecí EÚ schválili termín rozšírenia EÚ na 1. máj 2004.
12. - 13. december 2002 - summit EÚ vKodani. (čtk)
