Cees Nooteboom (1933) spisovateľ. Žije v Amsterdame. Za svoje básne – vyšli v debute Mŕtvi hľadajú dom – potom získal na cesty štipendium. Nooteboom žije kočovnícky život, okrem toho píše básne, divadelné hry a publikuje. V súčasnosti je najprekladanejším žijúcim holandským autorom, za román Nasledujúci príbeh (vyšiel aj v slovenskom preklade), získal v roku 1993 európsku literárnu cenu Aristeion. V slovenskom preklade vyšiel aj jeho román V holandských horách.
Jan Vermeer: Pohľad na Delft, 1660 – 1661.
V Amsterdame v patricijskom dome zo sedemnásteho storočia sa nachádza vraj najkrajší obraz na svete – Pohľad na Delft Jana VermeeraMám rád malé múzeá. A najradšej mám to, ktoré som si zariadil sám. Treba povedať, že je to dosť komplikovaná vec, lebo existuje len a len v mojej hlave, a pritom v ňom visia skutočné obrazy. Marianne Moore kedysi napísala nádherný verš: Imaginary gardens with real toads in them – Imaginárne záhrady s pravými ropuchami. Tým som si nič nezľahčil, lebo všetky sú od Jana Vermeera a v skutočnom priestore visia pomerne ďaleko od seba: vo Viedni, v Drážďanoch, v Berlíne, Haagu, New Yorku, Washingtone.
Takže kto chce navštíviť moje imaginárne múzeum, musí mať veľa peňazí, ale v krajnom prípade to stihne za týždeň. Ešte sú tam Paríž, Frankfurt a írsky Blessington, a, samozrejme, Boston a Braunschweig a Edinburgh, a ešte maľba, čo patrí anglickej kráľovnej.
Dievča v červenom klobúku
O umení sa nedá povedať nič záväzné: sú dni, keď má človek rád len Dossa Dossiho, a okamihy uprostred pohanskej zimy, v ktorých sa Botticelliho Venuša v galérii Uffizi dá pozorovať bez japonských turistov. Niekedy je metafyzická potreba taká silná, že nemožno vydržať bez Zurabanovho mŕtvolne tichého Zátišia s citrónmi v Prade. Pri všetkej tejto nádhere niet dôvodu dávať prednosť Vermeerovi, ale aj tak to robím.
Prečo? Lebo mám rád jeho ženy. Lebo Dievča s červeným klobúkom vo Washingtone s ústami, po ktorých si pred sekundou prešla jazykom, neotvorila takmer nič – ale predsa len čosi, čo vo mne budí pocit, že mi o chvíľu zrejme bude chcieť niečo povedať a ja som v tej miestnosti v Amerike jediný, kto jej rozumie, tejto krajanke, čo hovorila mojím jazykom. Môžem sa jej takmer dotknúť, díva sa na mňa svojím holandským pohľadom z mäkkého tieňa pod purpurovočerveným klobúkom, ktorý robí jej ticho ešte tichším, ticho, v ktorom v holandskom interiéri tikajú hodiny, ona počuje každú krutú sekundu, ktorá ma od nej delí, astronomický čas, uväznený v troch storočiach, ktorý nedokážem vysloviť.
Ticho, tajomnosť, intimita. Vermeerove obrazy v podstate vôbec nechcú mať okolo seba múzeum. Sú na to príliš silné, nechceli by to urobiť ostatným obrazom. Nikdy som to nepocítil silnejšie ako minulý týždeň v Maurithshuisi v Haagu. Dobre, pripúšťam, všetci sa musíme podrobiť hrôzovláde vzdialenosti a času, moje imaginárne múzeum existuje, ale keď ho chcem navštíviť, musím sa zmieriť so skutočnosťou, ktorá sa nachádza hodinu od môjho domu v Amsterdame v patricijskom dome, ktorí postavil v sedemnástom storočí gróf Johann Moritz z Nassau-Siegen, vojvoda, guvernér Nizozemskej Brazílie, zberateľ a priateľ maliarov.
Fascinácia žltou plochou
Roku 1701 dom údajne vyhorel, zostali len múry. Interiér bol nenávratne zničený, budova sa rozpadala a museli ju zreštaurovať. Keď ho Proust roku 1902 navštívil, aby si pozrel Pohľad na Delft („najkrajší obraz na svete“), bola tam tma, ale nie až taká, aby nevedel identifikovať génia toho človeka neskôr, keď sedel a písal vo vlastnej tmavej izbe. Tento obraz ho prinútil, aby sa roku 1921, na konci života, zdvihol zo smrteľnej postele, aby sa naňho ešte raz pozrel a potom do svojho románu pridal scénu, v ktorej jedna z hlavných postáv, urobená podľa Anatola Francea – a, samozrejme, aj podľa neho samého – spisovateľ Bergotte stojí pred Pohľadom na Delft úplne fascinovaný malou žltou plochou niekde v pravej časti obrazu, a pritom naraz zistí, ako inak by mal písať. Zároveň však vie, že je na to neskoro a zomiera.
Takže toho nie je málo, čo si tu chcem pozrieť. Preto musím nechať bokom Rembrandta, čo visí vľavo a Pietera de Hoogha aj s kniežatami a vojvodami, ktorí sa na človeka dívajú zvrchu, keď vystupujú po majestátnom schodisku. Nesmiem sa starať o zlatú výzdobu tej nádhernej sály ani o vyvádzajúcu triedu s potomkami národov, ktoré Johann Moritz kedysi kolonizoval a ktoré teraz radšej vyleteli oknom na slobodu, len aby sa nemuseli zaoberať touto namaľovanou minulosťou.
Fetišistický účinok originálu má v sebe niečo desivé. Stojím pred maľbou. Sú to moje oči, čo ho vidia, alebo Proustove? A ak by to mali byť jeho: dívam sa jeho prvým pohľadom alebo tým druhým, alebo je to už pohľad Bergotta, ktorý o niekoľko minút už neuvidí nič, len kruté mravné ponaučenie, ktoré znie: ja (Bergotte? Proust?) som prežil život zle. Musel som sa dozvedieť z tohto obrazu, z tohto nahromadeného ticha s touto žiarivou škvrnou, ako by to bolo bývalo správne? Hans Belting („neviditeľné umelecké dielo“) to hovorí takto: „Proust používa majstrovské maľby ako zrkadlo, v ktorom sa láme moderný subjekt. Proust si vybral Vermeerov slávny Pohľad na Delft. Pohľad na umenie ako katalyzátor, ktorý prebudí vlastnú umeleckú tvorbu – pokiaľ ju neochromí.“
Proustov obraz
Malá žltá plocha múru. Vstupujem, subjekt, ktorým som, do mŕtvolne tichého sveta tohto obrazu. Videl by som tú žltú plochu, aj keby som nečítal Prousta? Nie, lebo tento obraz som videl aj predtým a nezapôsobil na mňa s touto silou, ešte aj teraz sa musím namáhať, aby som ju znovu videl. Červené strechy uprostred, za stromami a mostom, sú v istom zmysle žiarivejšie, no v Bergottovi nevyvolali ten smrteľný záchvat beznádejnej ľútosti. Na to je len jedna odpoveď: Proust ten obraz namaľoval znovu.
To so sebou nechajú robiť len veľké obrazy či, ostrejšie povedané, len veľké obrazy to chcú. Veľké umenie sa ustavične tvorí znovu a znovu, lebo ho tvoria vždy noví ľudia, čo sa naň dívajú.
Raz vojde ten žltý fľak do očí dvadsiateho tretieho storočia už ako iná chemická zlúčenina, nie svojou látkou, ale inou funkciou mozgu, ktorý sa na ten fľak bude dívať. Tak tieto obrazy zostávajú sebou samými, a predsa nimi nezostávajú, lebo s plnou silou „vysielajú“, len práve vždy k iným prijemcom. Môj už nikdy neuvidí, čo videl Voltaire, keď sa díval na Notre Dame. Tá stavba mu pripadala hnusná, lebo k jeho osvieteneckému duchu vysielala povery.
Všetky tajomstvá
Vchádzam do obrazu takmer tvárou, do piesočnej pôdy v popredí, k zhovárajúcim sa postavám, ktoré nepočujeme, pred ligotavú masu vody, v ktorej sa rozpité tiene budov a tmavej lode spájajú s tmavým holandským oblakom nad inou, svetlejšou loďou, ktorá sa plaví nehybným mestom preč.
A potom to moje oko akoby samo od seba začne ťahať k tomu žiarivému fľaku, streche alebo kusu steny, a viem, že Proust mi chce vnútiť svojho Vermeera a s ním aj určitý typ literárnej teórie, a vzpieram sa. Je tá žltá vôbec žltá? Pravdaže, verím mu, ale chcem svoj vlastný obraz, v ktorom ma tak zvláštne dojíma jeho voda s týmito tieňmi, ale ešte viac predstava, že génius Vermeer v tomto meste žil, že sa mohol dostať za múry, tam, kde to nevidíme, a že tam stále bol tým neviditeľným tretím – muž, ktorý tam nemohol byť a ktorý sa spolu so svetlom díval na strašidelnú intimitu ľudí, ktorí boli vo svojich izbách, osamote, alebo vo dvojiciach.
Žiadny z týchto románov – každý Vermeerov obraz je román, len sa pozrite – nepripúšťa prítomnosť tretej osoby, a napriek tomu tu ktosi bol a videl toto dievča, ako pri otvorenom okne číta list, videl, ako žena v červenom sedí pri stole s notovými záznamami a pomaly chlipká víno, kým muž s krčahom v ruke na ňu vrhá pohľad, o ktorom sa viac dočítame na nasledujúcej stránke, ktorá nikdy nepríde.
Pohľad na Delft má všetky tieto tajomstvá, akoby maliar chcel povedať: Tam za vodou za týmito múrmi, čo nič nevyzradia, bývajú moje ženy, teraz sa obráť, subjekt: táto jedna, o ktorej nikdy nebudeš nič vedieť, ale smieš si myslieť všetko, sa na teba díva a bude sa na teba dívať, kým budeš v tejto miestnosti. Neporadíš si s jej nevinnosťou pre všetko to, čo som jej dal, pre modrú šatku a prúd svetla na nej, pre žltý, šerpovitý, voľne visiaci koniec tej šatky a svetlo, čo naň padá, perlu na krku pod malým uchom. S tým zlatým svetelným fliačikom, pre biely golier, pre jej pootvorené ústa, pre ružový záblesk za nimi, pre tieto zelenohnedé oči, ktoré sa na teba dívajú, pohľadom, ktorý presne taký istý nájdeš o desať rokov. Vtedy, keď sa ty zmeníš, takže sa zmení aj ona, takže možno pochopíš čosi z toho, čo je čas a čo je umenie, a čo je tým zvláštnym spojením medzi nimi, ktoré, či chceš alebo nie, ovláda tvoj život.
CEES NOOTEBOOM
