Batya Gur (1947) spisovateľka. Žije v Tel Avive. Vyučuje na Škole filmu a televízie v Jeruzaleme. Vo francúzskom preklade vo vydavateľstve Gallimard jej vyšla kniha pod titulom Tam, kde máme pravdu a v inom francúzskom vydavateľstve séria detektívok. V izraelskom denníku Haaretz pravidelne publikuje literárne recenzie.
Kto by bol schopný vo víchre vojny dávať zapravdu nepriateľovi a pochopiť jeho bomby, ktoré zabíjajú deti? Možno len hŕstka spisovateľov a básnikov.
Svet, ktorý existenciu Izraela nezaznamenáva inak ako z večerných správ, nemôže vnímať izraelskú spoločnosť komplexne. Nie je ťažké identifikovať sa s utrpením Palestínčanov. Momentálne sú to „miláčikovia dejín“. Svet nemá chuť rozumieť stavu kultúry rozštvrtenej medzi potrebou brániť sa, lojalitou k moci, medzi totálnou panikou zoči-voči nenávistnému susedovi a pochopením.
Moderná hebrejská literatúra a poézia sa už niekoľko generácií dištancujú od štátu. Veľkí spisovatelia (Samuel Jizhar, Jehošua Kenaz, Amos Oz, Avraham B. Jehošua) a básnici (Nathan Zach, Jehuda Amichai, Dalia Ravikovič) vyhlásili jasne a nahlas, že nechcú mať nič spoločné s cieľmi politického sionizmu.
Už v štyridsiatom ôsmom, v článkoch, ktoré vychádzali hneď po vojne za nezávislosť, písal Jizhar o krutosti a brutalite vytláčania arabských dedín a vlastne načrtol smer hebrejskej literatúry až podnes: izraelské „ja“ malo radšej etiku než ideológiu, dávalo prednosť „existencii“ pred „víziou“. Hebrejskí spisovatelia a básnici odkrývali - a nie bez irónie - medzery sionizmu a jeho násilnosť, vnútornú aj vonkajšiu.
Nemý kŕč druhej intifády, ktorá sprevádza budovanie nezávislosti Palestíny v rámci Erec Izrael, väčšina hebrejských spisovateľov nekomentuje nijako. Časy sú teraz zlé a my sme úplne zmätení. Čo by mohli básnici povedať? „My sme vás varovali!“ Mali by sa biť v prsia, lebo ich predpovede sa naplnili? Ješajahu Leibowitz, veľký náboženský filozof a ľavicový radikál, hneď po šesťdňovej vojne volal po okamžitej reštitúcii okupovaných území proti deštruktívnej sile okupácie. Nikto v Izraeli jeho volanie nepočul a na jeho slová sa zabudlo. Videl to presne. Izraelská spoločnosť sa prehýba pod hrozným bremenom okupácie a duchovných a materiálnych obetí, ktoré si žiada. Tragické rozštiepenie Izraela - roztrhnutého na nacionalistov, ktorí vedú okupáciu vlastnými telami, brániacimi svoje sídla v Judei a Samárii, a väčšinu, ktorá sa tomu bráni. Spoločnosť, ktorá sa prehýba pod morálnym bremenom: vedomím represie a deštrukcie, ktorej sa dopúšťa na inom národe, svojom najbližšom a najdôležitejšom susedovi.
Ľavica, ktorá to červená od hanby pozoruje, je rozdelená medzi svoju lojalitu k židovskému a izraelskému národu a svoj hlboký, absolútny odpor k moci a k súčasným izraelským nacionalistom, kým pravica je postupne čoraz odrezanejšia od ľavice a uzatvára sa do bubliny národno-náboženského fanatizmu, ktorý jej slúži ako vlajka a útočisko pred hroznými víziami, ktoré tvorí a v ktorých cvičí izraelskú armádu a celú izraelskú spoločnosť.
Zdá sa mi, že niet rozorvanejšej spoločnosti, než je izraelská. Nenávistná vojna za oslobodenie Palestíny je vojnou na všetkých azimutoch, o nič menej barbarskou ako hocijaká iná. Spomedzi izraelskej spoločnosti len málo ľudí môže zostať verných svojmu citu pre spravodlivosť a mať pochopenie pre niečo také, ako sú bomby, čo zabíjajú deti, atentáty na autobusy a kaviarne. Veľká ľavica, ktorú tvorila takmer polovica Izraelčanov, sa scvrkla ako chagrinova koža. Zostali tam už len spisovatelia a básnici. Pravdaže, preháňam. Ale ani veľmi nie.
Kto by hocikde na svete, rovno uprostred vojny vedel dať zapravdu nepriateľovi a uznať jeho hlbokú nenávisť, ktorá nemá iný koniec ako „vypáliť vám strechy nad hlavami“? Možno len hŕstka spisovateľov a básnikov.
A treba si v hlavách strážiť pascu šoa, ktorá je vo vedomí všetkých žijúcich generácií Židov uchovaná ako diabol, čo vyskakuje zo škatule. Slúžil už všetkým možným účelom, politickým aj obchodným. Ale ten kritický bod strachu a hrdosti sa dá pochopiť. Jednou z najhorších a dodnes najnezrozumiteľnejších rán šoa je, že v Židoch vyvolala reflex, ktorý sa im vôbec nepodobá: prehnať násilnú reakciu na zranenú, zraniteľnú a vydráždenú národnú hrdosť.
Čo povedia izraelskí spisovatelia a básnici, keď zasiahne hrozná Diké, bohyňa spravodlivosti? Upadnú do najťažšieho zmätku, aký môže v rodine či spoločnosti zavládnuť: sú jej súčasťou a milujú ju rovnako ako jej jazyk. Ich existencia závisí výlučne od tohto veľkého jazyka, ktorý prežil v Izraeli úžasné znovuzrodenie. Šli by vykladať svetu o hriechoch svojej matky? Nie. Milujú ju viac než svet. Je to ich najautentickejšia identita a nie sú ochotní ju zradiť. Izraelská literárna ľavica nie je nacionalistická. Je väčšinovo vlastenecká a opovrhuje radikalizmom.
Keďže pravica v Izraeli už päťdesiat rokov fakticky nemá spisovateľov a básnikov, hebrejská literatúra pestuje pocit súdržnosti a existenciálnej lojality voči tým, čo nezdieľajú jej ideológiu. Uvedomelá pozícia hebrejskej literatúry je naľavo, ale jej neuvedomelá, vnútorná existencia je národná, ba často náboženská. A tak Samuelovi Jizharovi či Nathanovi Zachovi, majstrom myslenia literárnej ľavice, vďačíme za najzaujímavejšiu náboženskú skúsenosť v modernej hebrejskej literatúre.
BATYA GUR
