Každý herný pamätník s radosťou zaspomína na doby 8-bitových počítačov alebo skvelej 16-bitovej Amigy. Najznámejšie hry tej doby boli v mnohom odlišné od tých súčasných. Ich technologickú nedokonalosť - aj keď v prípade Amigy sa už o nej možno nedá hovoriť - museli autori nahrádzať čistou hrateľnosťou a skvelými nápadmi. Neboli totiž žiadne internetové súboje, fotorealistické 3D enginy alebo účasti známych hercov či športovcov na herných projektoch. Tie dnes často zakrývajú nedokonalosti nových hier. Spolu s nimi vývojári používajú až príliš prekombinované herné námety. Logicky sa tak hry stávajú skôr zložitejšími ako originálnymi. Zároveň v tej hromade kópií stále tých istých nápadov len ťažko nájsť hru, ktorá by zanechávala takú výraznú stopu v hernej histórií ako klasiky minulosti. Áno, hry zlatej arkádovej éry mali aj svoje chyby. Ich užívateľská prítulnosť bola takmer nulová a ovládanie nemenné. Vďaka mnohoročnej absencii legálnej distribúcie hier v našich krajoch ste navyše často nemali šajnu, o čo v niektorej z týchto hier vôbec ide. Neexistovali nijaké elektronické manuály alebo on-line servis. Väčšina hráčov bola vtedy rada, ak sa hra vôbec z tých ohraných kaziet alebo citlivých diskiet nahrala a mohli sa vrhnúť do akcie. Obtiažnosť bola navyše nekompromisná a množstvo titulov dokončili len tí najtvrdší „borci“. Tých ale vtedy oveľa viac odsudzovaná komunita hráčov považovala takmer za bohov. Dohrať takého Turricana 2 alebo R-Type si vyžadovalo veľkú trpezlivosť, dokonalé poznanie každého kúsku hry a aj dávku manuálnej zručnosti. Nemohli ste si totiž vôbec uložiť pozíciu a ak ste doslova spotení dorazili na koniec levelu s posledným „životom“ a proti vám sa zrazu vyrútil silný záverečný „boss“, nemali ste šancu. Kľúčovou bola schopnosť hrať hru stále do- okola a hľadať ten správny postup úrovňou, či slabé stránky tvrdších nepriateľov. Zároveň platilo, že neexistoval jeden univerzálny prístup alebo jedna ideálna zbraň na každú situáciu. Prečo však taký dlhý nostalgický úvod? Jednoducho preto, že vyšla hra, ktorá obsahuje v modernom kabáte prakticky všetko, čo staré arkády. Aj s ich slabinami. Zmenilo sa len jedno. Vyzerá úplne súčasne a s dobrou grafickou kartou sa dočkáte vizuálnych hodov.
Bandits - Phoenix Rising majú príbeh, ktorý je výrazne inšpirovaný postapokalyptickými filmami ako Mad Max. O všetko, čo má cenu na planéte spustošenej atómovou vojnou cenu, sa bijú rôzne motorizované gangy. Trocha poriadku do tohto chaosu síce vnášajú zvyšky armády, ale aj tak sa každý snaží získať hocakú výhodu, ktorá mu umožní prežiť. Navyše ešte existuje legenda o meste Jericho, za ktorého nedobytnými múrmi prekvitá zeleň a ľudia tu žijú v blahobyte. No a ktorý obyvateľ prašnej púšte by nechcel znova vidieť zeleň ak sa okrem toho ešte v Jerichu dostane aj k bájnemu zlatému bohatstvu? Inak nerozmýšľajú ani dvaja hlavní hrdinovia Bandits. Fennec - hlava svojho gangu a výborný šofér terénnych áut budúcnosti a Rewdalf - zbraňový špecialista malého vzrastu so skvelým škótskym prízvukom. Na začiatku však nemajú tušenia, do čoho sa v príbehu hry zapletú a čo sa okolo nich chystá. Všetko sa začína nevinnými potýčkami s konkurenčným gangom.
Hra je rozdelená do vyše dvadsiatich úrovní, ktoré absolvujete za volantom jedného z troch obrnených a ťažko ozbrojených vozidiel. Začínate so slabšou, ale obratnou buginou a končíte s neobratným ale ničivým tankom. Na ne si postupne montujete nové zbrane (guľomety, granátomety, raketomety - paráda!) a vrháte sa do čoraz ťažších súbojov s nepriateľskými vozidlami. Budú sa na vás rútiť hromady štandardných a nie veľmi inteligentných nepriateľov, ale občas narazíte aj na super silného šéfa niektorého zo súperiacich frakcií. Naňho vám nebudú stačiť len rýchle reflexy, ale budete musieť vymyslieť nejakú šikovnú fintu, aby ste sami neskončili rozomletí v prachu púšte. Vaším cieľom však nebude len čistá deštrukcia, ale častokrát budete ochraňovať dôležité konvoje alebo likvidovať len konkrétne nepriateľské vozidlá alebo inštalácie. Väčšinou však pôjde o čistokrvnú šialenú akciu plnú výbuchov a zúrivých bojov. Svoj „automobil“ môžete ovládať dvoma spôsobmi. Tým subjektívne lepším je úplne nezávisle kontrolovať smer pohybu klávesnicou a myšou streľbu zo zbraní umiestnených na otočnej veži. Alebo môžete použiť mód, ktorý obe ovládacie zariadenia kombinuje. Potom sa vám asi bude lepšie mieriť zbraňami pevne umiestnenými na vozidle. V každej úrovni sú od začiatku roztrúsené rôzne „power-upy“ ako doplnenie štítov či nábojov do zbraní, ktoré nemajú nekonečnú muníciu.
Podobnosť s klasickými arkádami už začína byť jasná, ale to zďaleka nie je všetko. Od začiatku sa s vami nikto nemazná a pokoriť už druhú úroveň zaberie množstvo času. Ovládanie je totiž veľmi citlivé, nepriatelia silní a vaša životnosť podozrivo krátka. Dôležité je to v tomto bode nevzdať, pretože všetko je otázka zvyku. Akonáhle vám herný systém prejde do krvi, budete sami prekvapení, že tam, kde ste mali problém na najnižšej obtiažnosti, budete „v pohode“ aj na najvyššej. Autori by si možno zaslúžili pokarhať za vážne pre citlivelé ovládanie, ale zvyšné prvky tvoriace dohromady obtiažny celok sú v poriadku. Je totiž len na vás, či sa stanete obeťou osobitosti tejto hry a vzdáte to alebo začnete trocha rozmýšľať a prispôsobíte sa. Aj samotní autori vám pomôžu nájsť recept na sprvu nepokoriteľné misie. Pri nahrávaní úrovne sa totiž okrem množstva celkom vtipných komentárov vypisujú aj cenné rady. Napríklad nemá zmysel misiu stále skúšať znova a znova s rovnakým autom a výbavou zbraní. Viacero záverečných úrovní je napríklad lepšie skúsiť s najslabším autom, pretože sa môžete oveľa ľahšie uhýbať nepriateľskej streľbe a pomocou rýchlej akcelerácie im unikať z dostrelu. Nepriatelia sú totiž smrtiaci na blízko, ale so zvyšujúcou sa vzdialenosťou ich umelá inteligencia dosť stráca. Potom už stačí len sa k nim šikovne priblížiť alebo likvidovať spoza terénnej prekážky. Taktiež trocha uvažovania pri výbere postupu v úrovni a rozumné hospodárenie s „power-upmi“ vám umožnia oveľa viac si vychutnať samotnú akciu. Rovnako vám zostane viac chuti užívať si špecifický humor prameniaci z komixového prostredia hry alebo komentárov hlavných postáv.
Samotným dobrodružstvom pre jedného hráča sa zábava nekončí. Po zuby ozbrojené buginy sú dokonalým materiálom pre súboje viacerých hráčov proti sebe. Mnohým sa možno multiplayer bude páčiť ešte viac než príbehové misie. Viete si asi sami predstaviť, aká šialená zábava sa môže rozpútať ak sa proti sebe postavia aspoň štyria hráči. Hoci hra ponúka len tímový alebo obyčajný deathmatch, na dostatočné vyblbnutie to bohato stačí.
Technické spracovanie Bandits spĺňa tie najprísnejšie požiadavky dneška. Prostredie, v ktorom sa odohráva, je možno jednotvárne a bez detailov, ale tak to už po atómovej vojne chodí. Naopak všetky vozidlá sú spracované do najmenších detailov a ich dizajn si zaslúži veľkú pochvalu. Nedochádza síce k ich postupnému vizuálnemu poškodzovaniu, ale to je ďalšia klasická črta starých arkád. Ak navyše bude váš hardvér stíhať všetky špeciálne efekty, nebude vám v grafike takmer nič chýbať. Rovnako dobre sú na tom aj zvuky, aj keď sa občas stane, že niektorý zaznie nesprávne. Za skvelú môžeme označiť aj hudbu, ktorá síce evidentne stojí na cudzích samploch, ale je správne „nadupaná“ a súbojom dodáva tú správnu atmosféru. Navyše si môžete vybrať z viacerých žánrov. Chcete tvrdý rock, industriál alebo energický funk? Nie je problém. Hudbu sa oplatí počúvať aj mimo hry, keďže je uložená v štandardných MP3 súboroch.
Bandits by sa mal teda stať povinnosťou pre všetkých milovníkov klasiky, ale má to jeden háčik. Zatiaľ túto hru na Slovensku nikto oficiálne nedistribuuje, a tak zostávame odkázaní na kúpu v zahraničí alebo na internete. Dúfajme, že sa situácia zmení.
MICHAL GARDIAN
