Silvester Lavrík (1964), umelecký šéf Mestského divadla v Zlíne. Dvojnásobný držiteľ Ceny Alfréda Radoka. Ako režisér spolupracuje s divadlami v Prahe a v Bratislave.
FOTO SME – PAVOL MAJER
h miestach Čiech a Slovenska SILVESTER LAVRÍK. Silvester Lavrík totiž režíruje takmer vždy niečo vlastné, alebo vlastným spôsobom niečo klasické a pôvodné. V životopise na poslednej stránke svojej knihy vymenúva všetky činnosti, ktoré ovláda. Na čestnom mieste je napríklad vyrábanie pascí na myši a záľuba v zakladaní divadelných súborov, divadelných festivalov a súťaží. V posledných týždňoch mu vyšla prvá zbierka poviedok s názvom Allegro barbaro. Hovorí, že ak mu Pánboh dal talent, zabudol mu povedať, aký. Napríklad, tiež maľuje. K avantgarde z Bratislavy prechováva opatrný odstup. Udržuje si imidž nadaného dedinčana, čo prišiel rovno z hôr, ale než sme začali spolu prvýkrát hovoriť, položil na stôl ružu. Bielu, so zeleným listom na stonke, drevenú.
Už dva roky ste v divadle v Zlíne. Prečo ste si vybrali Zlín?
„Zlín si vybral mňa. Najskôr ma pozvali viesť dielňu dramatickej tvorby počas festivalu Setkání 2000 Stretnutie. Tam mi ponúkli miesto umeleckého šéfa. Vtedy, v máji 2000, sa mi zdalo, že je to dobrý nápad. Aj dnes si myslím, že to bol dobrý nápad. Len škoda, že som vtedy nedostal lepší.“
Je tam predsa len nuda?
„Zlín je zaujímavé miesto. Od dvadsiatych rokov minulého storočia tam stále znova a znova vznikajú zaujímavé, ambiciózne a veľkorysé projekty. Vzniknú, rozbehnú sa, zaujmú a zakapú. Na suchoty. Akoby sa Zlín bál svojich možností. Ale, aby som mu nekrivdil, Zlín je zaujímavé miesto na zemi. Škoda, že až príliš na zemi.“
Prečo nie ste napríklad v Bratislave?
„Neviem. V Bratislave sa divadelná kultúra deje v trojuholníku Trnavské mýto – Zochova – Dostojevského, plus tri-štyri satelity na sídliskách. Priveľa živých divadelníkov na meter štvorcový. Ale nie. Vymýšľam. Ako líška, keď nevie dočiahnuť na hrozno. Stoličné mesto si asi treba zaslúžiť.“
Veď ste v Bratislave predsa tiež pracovali a teraz dokonca režírujete dve vlastné hry, nie?
„Zatiaľ len a. h. – ako hosť. Tak sa dnes hovorí potulným komediantom.“
Čo si myslíte o slovenskom divadle?
„Ak máte na mysli to, čo po tieto dni možno vidieť na slovenských javiskách, pritrafí sa aj peknô.“
Pritrafí?
„Pritrafí. Len sa mi vidí, že my, diváci, sme netrpezliví a nevďační. Od každého predstavenia chceme všetko odrazu. A veľa. A my, divadelníci, sme takí istí.“
Čo je na tom zlé?
„Niet času na remeslo. Inscenácie idú pred diváka nedovarené, žánrovo neujasnené. Divadlá podliehajú hystérii v snahe zapáčiť sa. Veľa hriechov sa popácha v mene hesla: Veď divák to zožerie.“
Nezožerie?
„On to zožerie. Ale diletantizmus žiadna avantgarda nespasí. Nejestvuje systematická reflexia súdobého divadelného diania zo strany teatrológov. To, čo sa zjavuje v novinách, nie je spravidla ani ryba, ani rak.“
Ako to myslíte? Čo by bola podľa vás ryba a čo rak?
„Na slušnú analýzu tam nie je priestor, na slušnú pozvánku dostatok veľkorysosti.“
Kde najčastejšie sa dobré divadlo pritrafí?
„Veľa zaujímavého sa deje mimo Bratislavy. Predovšetkým u amatérov. Pretržite, nepredvídateľne, ale aj naopak. Sú miesta a mestá na Slovensku, kde sa divadlu darí už aj desať a viac rokov. Na Pribinovej nesídli úplne celá slovenská alternatíva.“
Myslíte v bratislavskom divadle Stoka?
„Áno.“
Máte predstavu, ako by mohlo slovenské divadlo väčšmi ožiť?
„Model repertoárových, alebo, ako sa im zjednodušene hovorí, profesionálnych divadiel, v tej podobe, ako sme ho zdedili, je neživotný. Deformuje divadelné dianie na Slovensku. Už sme zabudli, že to bol svojho času osvetový a neskôr ideologicky motivovaný import. Keď sa u nás ľudia v malých mestách učili chodiť do divadla, bolo sa treba už pomaly zmierovať s masívnym nástupom televízie. Model repertoárového divadla sa dostal k nám v takom období, že sa už nestihol zažiť. Náčrt riešenia je vo vzduchu, len si ho nevšímame. Poznám mestá a ich repertoárové divadlá, ktoré okrem riaditeľa a jeho rodiny už nikto viac nepotrebuje. Je to smelé tvrdenie, ale, bohužiaľ, vymyslené nie je.“
Čo s nepotrebnými divadlami?
„Nehovorím, že to treba zrušiť, zbúrať, zem poorať a nasadiť repu, nie. Hovorím len toľko, že divadlám treba nájsť zmysel. Hľadanie sa musí začať zdola. Tí, ktorým sa ešte nechce mľandravieť, by mali takzvaným zodpovedným miestam stúpať na pazúrky. Po troške a často. Zasedenci sami od seba nepustia ani chlp.“
Revolúcia v systéme?
„Normálne sa tomu hovorí evolúcia.“
Aký model by sa mal v nej vyvinúť?
„Prirodzeným modelom fungovania divadla na Slovensku je susedské divadlo, divadlo názorovo spriaznených zoskupení. Ochotnícke, amatérske. Nechcem objavovať to, čo už dávno vieme. Len nechcem, aby sme na to celkom zabúdali. Treba sa postarať o divadelný život, nie o inštitúcie.“
Čo si myslíte o slovenskej literatúre?
„Keď som chodil do školy, učili nás, že literatúra na Slovensku – v Hornom Uhorsku – zaostávala za svetom päťdesiat, potom tridsať, potom desať rokov. Keď to tak pôjde ďalej, jedného pekného dňa svet elegantne predbehneme. Rád budem pri tom.“
Jedna vaša poviedka z knihy Allegro barbaro sa volá Irina a diabel. Znamená to diabol, a kto je ten diabol?
„Máte tri možnosti. Po a Azazel, po b Sigmund Freud, po c Pierce Brosnan osobne.“
Na to neprídem. Nemohli by ste byť jednoznačnejší?
„Treba pozorne čítať, povedal by pán Hanáček, môj učiteľ slovenčiny. Ja to viem, vy to viete, nekazme si čitateľa, prosím.“
Allegro barbaro znie ako hudobný termín, nie?
„Na začiatok mi stačí, ak názov znie. Požičal som si ho od Bélu Bartóka. Jedna z jeho úžasných hudobných kompozícií sa volá Allegro barbaro.“
Allegro znamená jasný, pestrý, povznesený, radostný, veselý, živý, čo z toho sa vám páči?
„To živý najviac.“
Píšete divadené hry. Poviedky prišli zrazu?
„Bolo to bolo presne naopak. Najskôr som písal poviedky, až potom divadelné hry. Len som sa ich neopovážil zverejniť. Ešte predtým som veľa kreslil. Ak ma Pánboh obdaril talentom, zabudol mi povedať, akým.“
Vydať poviedky, to je ešte predsa len čosi ako laškovanie s literatúrou. Chceli by ste niekedy napísať niečo väčšie?
„Laškovanie? Tak teda laškovanie. Samozrejme, že by som chcel urobiť niečo veľké a čisté. Napríklad umyť slona.“
Ste rebel, ako o vás píšu? Čím?
„Možno dokážem dôrazne povedať, čo chcem. Možno dokážem pre to niečo urobiť. Neovládam intelektuálske váhanie medzi chcením a zriekaním sa. Kuščičko me potrim, kuščičko me pušč, hovorí sa u nás takému stavu. Ani tak, ani tak. To nie je žiadna rebélia, myslím. A nemám rád približnosť. Možno sa vo mne po predkoch ozýva niečo zo spišských Nemcov. Mám rád poriadok. Systém.“
To je trochu nelogické. Ako môžete mať rád systém?
„Systém, to je rytmus, proporcia, dynamicky vyvážená kompozícia nerovnocenných prvkov. Mám rád systém. Pre jeho čitateľnosť. Neúprosnosť. Aby bolo čo nabúrať. A mám rád protirečenia. Protirečenia sú ďalší rozmer systému.“
Snažíte sa popísať zlo? Čím vás fascinuje?
„Snažím sa rozprávať príbehy. Učím sa to. Je to dobrodružstvo. Jestvuje len to, čomu dáme meno. Myslím, že narácia mimo príbehu nejestvuje. Nedokážem sprostredkovať svoju skúsenosť v priestore, čase a vo vedomí, aby som ju nerozprával ako príbeh.“
A to zlo?
„Zlo lezie za nechty práve tým, že je ťažko postrehnuteľné. Kým to nie je obluda, ktorá sa odtrhla z reťaze. Pedofília, fašizmus, komunizmus. Terorizmus, samozrejme. Tam už je dobre, tam už je proti čomu bojovať. Zlo je príšerné aj vo svojich banálnych prejavoch. Napríklad hlúposť je odporná forma zla.“
Ale za hlúposť predsa nemôžeme, či áno?
„Môžeme. Hlúposť je naša neochota zúčastňovať sa vlastného života. Kaleráb hlúpy nie je, on inú voľbu, než viazať vodu a bacuľatieť, nemá. Hlupák je ten, kto si v situácii, keď si môže vybrať z dvoch možností, nevyberie nič. Ostane vám visieť na krku, odhodlaný púliť na vás vodnaté oči do konca života. Vášho. Lebo on vás prežije.“
V čom je dnes na Slovensku dramatický konflikt? S čím sa u nás to zlo zrazí? V čom je slovenská dráma?
„V tom, že nemáme dosť sebavedomia. Nie nadutosti a povýšenectva, ale zdravej sebaúcty. Čakanie na lepšie časy nás takisto oberá o veľa radosti zo života. Čakáme, že ktosi príde a urobí poriadok namiesto nás. Kto? Sitnianski rytieri? Ak žijeme nepravý čas čakania, nič po nás neostane, len provizórium. Nevzniká žiadna tradícia, pocit spolupatričnosti bezprizorne poletuje medzi Tatrou a Fatrou. Ako tetrov.“
Tetrovy sú bezprizorné?
„Asi. Sú hluché.“
V divadle Astorka bude mať premiéru vaša hra Žltá ľalia na motívy balady Jána Botta. Prečo sa venujete slovenskej klasike?
„Tých dôvodov je viac. Praktické, aj takzvané idealistické. Vážim si to zaujímavé, čo v našich kultúrnych dejinách vzniklo, svojho času to bolo významnou zložkou mojej duchovnej potravy. Pôvodným povolaním som učiteľ slovenčiny a deformované pokusy o interperetáciu slovenskej klasiky poznám dôverne. Možno by sa to dalo nazvať hľadaním identity.“
Môžu byť slovenské hry zrozumiteľné v zahraničí?
„Ak sú zrozumiteľné, sú zrozumiteľné aj v zahraničí. Ide o to, či sú zaujímavé. V tomto smere máme pred sebou dosť roboty.“
Chceli by ste prežiť život na Slovensku?
„Bol by som rád, keby sme sa dostali do takej situácie, že nebude dôvod klásť si takéto otázky. Viem si predstaviť, že netrpezlivým, teda predovšetkým akútne mladým, dáva tento štát denne tristo až päťsto zámienok na to, aby si túto otázku kládli nepríjemne často.“
Takže by ste chceli?
„Chcel, pravdaže chcel. Slobodne odchádzať a s chuťou sa vracať. Pri lúčení je ten, kto ostáva, vždy ten smutný. Pamätám si starú mamu. Po nedeľnej návšteve nás vždy vyprevádzala až na ulicu. Držala sa plota predzáhradky, svietilo slnko, ona svietila naň a pomaly nám mávala. Bolo to slávnostné a smutné. A my sme šli len na vyšný koniec. Chcel by som tu žiť. Chcem. Žijem.“
Prečo? Cítite v sebe to, čomu sa hovorí národná príslušnosť?
„Narodil som sa a vyrástol v Spišskom Štiavniku. To považujem za svoju jedinú pôvodnú lokálnu príslušnosť. Konkrétne vyšný koniec. Fenomén, ktorému sa hovorí národná príslušnosť, som ochotný rešpektovať len v kultúrnom slova zmysle.“
Váš kolega režisér Blaho Uhlár povedal, že mu je jedno, kto vyhral voľby. Aj vám je to jedno?
„No to teda nie!“
Zaoberáte sa v duchu politikou?
„Intenzívne. Hádam sa s rádiom, nadávam novinám, jedných volím, druhých nevolím.“
Koho nevolíte?
„Veľkí malí krikľúni za veľa nestoja. Lenin – meter päťdesiat. Hitler – meter štyridsaťpäť. Ficko – meter štyridsať. Aj s hrbom. Fico – meter tridsať. Aj s flašíkom. Mečiar – štyri metre desať. Aj s výnimkou. Potvrdzuje pravidlo. Ani schizoidný kolektívny trpaslík – slovenskí komunisti, si nezaslúžia nič iné než výsmech.“
Mečiar malý krikľúň? To je dosť kruté. Ako identifikujete krikľúňov?
„Moja mama používa také slovo: buľbus. Koho ním označí, naveky u nej skončil. To, čo vyviedol Ajatolláh Salmanovi Rushdiemu za Satanské verše, je proti tomu nepatrné nonono! Mama má nos na buľbusov. Prosím ctených jazykových korektorov, aby vydýchli a pripažili. Slovo buľbus je v poriadku. Priamo zo stredu živej slovnej zásoby slovenčiny. Znamená približne to, čo slová chruňo, grobian, ozembuch, nevychovanec, drúk, vädzgeň etc. Od deväťdesiateho tretieho mu inak nepovedala. Mne to došlo až neskôr. A keď sa zjavil ten nový, len mávla rukou: – Jeden za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať! – To sú oni. Buľbus & comp. Za tých som sa už hanbil dosť. Pred sebou i pred svetom. Už sa nechcem. A na obveselenie nám stačí performer Rudolf. Nerobím si ilúzie o politickej špičke na Slovensku. Ale krikľúni – nie.“
Krst debutovej knihy Silvestra Lavríka, nazvanej Allegro barbaro, bude dnes o 19.00 h v Berlinka café restaurant Domenico na Námestí Ľ. Štúra v Bratislave. V dramatizovanom čítaní vystúpia Richard Stanke a Ingrid Timková.
