„A ja keď si niečo nezapíšem, tak to zabudnem,“ vysvetľuje, keď sa na druhý pokus stretneme v dopravnom múzeu.
Prečo sa vybrali práve tam? „Všimol som si, že Patrik má veľmi rád autá a lokomotívy, tak mi napadlo, že by sa návšteve múzea potešil,“ hovorí Jakub, dobrovoľník z programu Tandem. Do projektu sa zapojil na radu kamarátky. Myslel si, že by sa mu takáto skúsenosť zišla.
Pekný desaťročný chlapec s veľkými modrými očami a jeho starší kamarát sa k sebe hodia. Stretávajú sa zhruba mesiac. Keď sa chlapca spýtam, ako sa mu jeho kamarát pozdáva, hovorí nadšením. „Je super!“
Jakuba to zjavne poteší a ešte viac ožije pri ďalších slovách Patrika: „My sa budeme stretávať aspoň štyristo rokov!“ Myšlienku ďalej rozvíja a opisuje, ako sa budú v tej dobe stretávať – bradatí, bielovlasí starčekovia. Kamaráti na večné časy.
Jakub a Patrik nerobia nič zvláštne. Prechádzajú sa, diskutujú, občas sa na staršieho „brata“ chlapec obráti s nejakou otázkou. Jakub mu odpovie.
Patrika do programu prihlásila mama – ponúkli jej to asi pred dvoma mesiacmi a ona súhlasila.
Koordinátor si myslí, že urobila veľmi dobre. Medzi chlapcami badať tichý súlad. Proste sú spolu, stretávajú sa a vypĺňajú si voľné chvíle. Čo tak ísť ešte do horárne v Horskom parku? Patrik zamieta, zabudol si rukavice aj čiapku a je mu zima. Dohodnú sa, že idú domov a urobia si program tam, v teplúčku.
Na zastávke autobusu sa rozlúčime. S úsmevom kývajú. Obaja ruky vo vreckách, rovnaká chôdza. Pri nastupovaní do autobusu starší „brat“ dáva pozor na mladšieho. Ako v dobrej rodine.
