Pokiaľ ide o divácky záujem, v Českej republike sa domáca tvorba stále viac presadzuje na popredných miestach návštevnosti. Na Slovensku bolo z dvadsiatich najúspešnejších filmov roku 2000 osemnásť amerických. Výnimkou bola francúzska Johanka z Arcu a iba jediný slovensko-český reprezentant – rozprávka Sokoliar Tomáš, ktorý obsadil pätnástu priečku.

Napriek tomu sa dnes vyrobilo a vyrobí zrejme viac slovenských filmov než v predchádzajúcich rokoch. Máme za sebou nedávnu divácky úspešnú premiéru Vadí nevadí Evy Borušovičovej a osem nových projektov sa pripravuje. SME oslovilo režisérov, ktorí sa v týchto dňoch pokúšajú zdvihnúť novú vlnu slovenského filmu.

O tých ďalších by sa ešte nemalo hovoriť, lebo doteraz nemajú jasnejšie obrysy a ani zaistené financovanie. Nie každý totiž získa jedinú existujúcu štátnu podporu – z fondu Pro Slovakia. A ani z koprodukcie s českými partnermi nezostane pre všetkých.

Čo slovenské nás teda v blízkej budúcnosti čaká? Veľkofilmy ako Svěrákov Tmavomodrý svět sotva, ale ponuka je pestrá žánrovo aj tematicky.

Vlado Balco: Dážď padá na naše duše

Na november 2001 je ohlásená premiéra nového celovečerného hraného filmu Vlada Balca s názvom Dážď padá na naše duše. Scenár Jozefa Paštéku stojí na myšlienke, že keď zaprší, ľudia môžu precitnúť vo svojom vnútornom živote.

„Film je o ľuďoch, ktorí hľadajú svoje šťastie a zároveň hľadajú seba samých,“ hovorí Vlado Balco – režisér takých filmov ako Uhol pohľadu, Let asfaltového holuba či Rivers of Babylon. „Je to o ľuďoch žijúcich s pocitom, že by mali byť niekde inde. Pretože tam, kde nie sú, je podľa nich lepšie. Film je o ceste za naplnením tohto pocitu a v rámci neho sme sa pokúsili aj o metaforický pokus načrtnúť cestu za vyšším poznaním. Náš film nedáva definitívne odpovede, len sme sa snažili, aby táto téma komunikovala s citovým svetom súčasného človeka. Mal by tiež byť o nádeji. Aby aj ten človek, ktorý ju stráca, bol schopný s touto témou nájsť spoločnú frekvenciu, aby precitla jeho duša a vstúpilo do nej svetlo.“

Momentálne má Vlado Balco nakrútený film s dĺžkou jeden a pol hodiny. No z minulého roka zostali ešte nejaké resty, ktoré treba dokrútiť. Začiatok dokrútok plánujú na prvého júla. „Cítim, že polročný odstup je dôležitý,“ hovorí režisér. „Únava z nakrúcania je už preč a dúfam, že teraz sa budem môcť lepšie sústrediť na to najdôležitejšie.“

Do hlavnej úlohy vybral režisér jedenásťročnú Kristínu Svarinskú z Bratislavy, jej partnerom bude Erik Olle, absolvent bratislavskej VŠMU, ktorý hrá v košickom divadle. Ďalšou dôležitou postavou je matka stvárnená Ivanou Novákovou, nepočujúcou herečkou z Českých Budějovíc. V roli bezdomovca-ufóna sa predstaví Stano Dančiak. Producentom filmu je Patrik Pašš z Trigon Production, za kamerou stáli Peter Bencsik a Ján Ďuriš.

Matej Mináč: Sila ľudskosti

Meno producenta a strihača Patrika Pašša sa spája aj s dokumentárnym filmom režiséra Mateja Mináča Sila ľudskosti, ktorý zachytáva jednu z najpozoruhodnejších záchran ľudských životov pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Nicholasovi G. Wintonovi a jeho spolupracovníkom sa v roku 1939 podarilo dostať z nacistického ohrozenia 669 detí, väčšinou židovských.

„Príbeh na nás zapôsobil takou autenticitou, že sme sa rozhodli pokúsiť sa ju preniesť aj do dokumentu. Overili sme si, že v tejto podobe môže byť ešte pôsobivejší,“ hovorí Matej Mináč, ktorý túto tému spracoval pred dvoma rokmi v podobe celovečerného hraného filmu s názvom Všetci moji blízki. „Dokument bol veľmi zaujímavou prácou, v rámci ktorej sme precestovali kus sveta. Zachránené deti Nicholasa Wintona sú totiž po celom svete, pričom počet rodinných príslušníkov sa dnes pohybuje okolo päťtisíc.“

Wintonova pozitívna myšlienka, jeho odvaha a presvedčenie spustiť masovú akciu je vyrozprávaná z pohľadu detí, ktoré zachránil. K najznámejším Wintonovým zachráneným deťom patrí Joe Schlesinger, jeden z najvýznamnejších reportérov kanadskej televízie CBC, ktorý je aj sprievodcom filmu. Ďalej je to Karel Reisz, režisér filmu Francúzova milenka s Meryl Streepovou, či lord Alfred Dubs, štátny tajomník pre Severné Írsko v Blairovej vláde.

Slovenská premiéra päťdesiatosemminútového dokumentárneho filmu je plánovaná na polovicu septembra – za účasti 92-ročného Nicholasa Wintona. Film následne uvedie Slovenská televízia, koproducent dokumentu. Neskôr by mal mať premiéru v Prahe, v Londýne, ale aj v losangelskom Centre Simona Wiesenthala – mieste, kde bol premiérovaný Spielbergov Schindlerov zoznam.

Miloslav Luther: Útek do Budína

Práve v týchto dňoch nakrúca na Slovensku režisér Miloslav Luther – autor úspešného Anjela milosrdenstva a veľkého seriálu Koniec veľkých prázdnin – film Útek do Budína.

Ľúbostná story Slováka a Češky je z obdobia vzniku Československa v roku 1918. Mladý suverén Tomáš Barány z bohatej rodiny terchovského statkára príde do Prahy študovať právo a tu sa zoznámi s mladučkým dievčaťom z meštianskej rodiny Myslbekovcov.

Trojica scenáristov Marián Puobiš, Martin Porubjak, Miloslav Luther sa inšpirovala románom Vladislava Vančuru, na základe ktorého vytvorila rozsiahlu rodinnú fresku o vášňach, prehrách a intrigách. „Je to pohľad do stredoeurópskeho regiónu,“ charakterizoval ho pred časom Miloslav Luther. V strednej Európe, teda v Prahe, Brne, vo Viedni, v Budapešti, ale aj na Spiši sa nakrúca a nakrúcalo a stredoeurópske je aj obsadenie.

„Je to o schopnosti Stredoeurópanov nielen v tomto priestore žiť, ale aj vytvárať spolu hodnoty, hľadať partnerstvá. Premieta sa to aj do tej praktickej práce na projekte: účasťou troch štátov, medzi ktoré sa možno zapojí aj štvrtý,“ povedal režisér Luther. Historickým veľkofilmom sa už viac venovať nechce, lebo podľa neho zmeny, čo nastali, dobovému filmu neprospievajú. Je veľmi drahé postaviť novú scénu a staré obyčajné predmety ako napríklad písací stôl sa len ťažko zháňajú po starožitnostiach.

S realizáciou sa začalo v novembri minulého roka, hoci scenár je pripravený už dlho. Momentálne sa štáb nachádza na Spiši a nakrúcajú sa exteriéry na statku Baránya. „Ešte dva dni, teda do štvrtka, sme na Muráni a v Betlanovciach a potom máme voľno,“ hovorí Miloslav Luther. „Ale už 15. augusta opäť pokračujeme. Čaká nás ešte asi tridsať filmových dní na Slovensku, v Prahe a napokon v Budapešti.“

Nakrúcanie potrvá do jesene tohto roka, potom prídu postprodukčné práce a film by mal byť uvedený v roku 2002 ako dvojhodinová verzia pre kiná a ako päťdielna pre televízie. Nebude to však klasický televízny seriál, ako bol Koniec veľkých prázdnin, ale päť častí jedného uzavretého príbehu, románu. Snímka sa už teraz teší záujmu médií.

Obsadenie je hviezdne: Bolek Polívka, Lenka Vlasáková, Ondřej Sokol, Matej Landl, Andy Hryc, ďalej Bronislav Poloczek a maďarská herečka Dorka Gryllusová. Koprodukčne ho zastrešili Slovenská televízia, Česká televízia, Ars média Bratislava a Focus film Budapešť. Deviatimi miliónmi ho podporilo Ministerstvo kultúry SR.

Dušan Hanák: Intolerancia

Režisér Dušan Hanák, pravdepodobne najväčší súčasný klasik slovenského filmu, definitívne vstúpil do dejín svojimi skoršími hranými filmami ako Ružové sny alebo Ja milujem, ty miluješ. Po veľmi úspešných Papierových hlavách ďalší celovečerný dokument s názvom Intolerancia alebo Spojené nádoby.

Obdobie niekoľkoročných príprav sa stále predlžuje a Dušan Hanák sa k téme nového dokumentárneho filmu Intolerancia alebo Spojené nádoby vracia už po tretí raz. Doteraz znova a znova bojoval s financovaním filmu, až mal pocit, že novú snímku už nenakrúti.

„Ak sa pýtate na samotnú realizáciu dokumentu, tá by sa mala začať budúci rok. Teraz sa opäť naplno venujem hľadaniu motívov a potrebujem ešte čas, aby som z materiálu, ktorý som už doteraz našiel, poskladal čo najpôsobivejšiu stavbu.“ Dušan Hanák hovorí, že nepôjde len o pokračovanie Papierových hláv. Preto tému rozšíril o roky slovenského štátu. „Dnes už som presvedčený, že oba totalitné systémy dodnes ovplyvňujú charakter našej spoločnosti.“

Prečo Spojené nádoby? „To, čo nachádzam v materiáloch tej doby, ma veľmi zaujalo – slovník dnešných populistických politikov vychádza z jedného podhubia – veď v podstate slovníky komunistov a gardistov boli takmer rovnaké.“

A dodáva: „Neporovnávam, ale hľadám súvislosti iracioniálneho vzťahu občana a dnešnej moci.“

Tina Diosi: Únava

Režisérsky celovečerný debut Únava pripravuje aj dvadsaťsedemročná rodáčka z Detvy Tina Diosi. Absolventku VŠMU poznáme z videofilmu Ticho po búrke Stanislava Párnického, v ktorom bola podpísaná pod scenárom a pomocnou réžiou.

Práve v týchto dňoch by mala padnúť prvá klapka Únavy, Tina Diosi však na režisérskej stoličke nebude sedieť sama. Podelí sa o ňu s kameramanom Martinom Štrbom.

„Únavu budeme nakrúcať digitálnym videom. Je to lacnejšie, pracuje sa s denným svetlom, nemusí sa čakať na zábery, zmenšuje sa počet ľudí v štábe. Má to v sebe niečo dokumentárne, živé.“

Čo znamená názov? Podľa Tiny Diosi nič iné ako únavu. Čo ju spôsobuje, aké pocity jej predchádzajú, jej rozdielny vplyv na ženy a mužov. „Je to jednoduché, únava vás buď odrovná, ale vám napovie, ako ísť ďalej a čoho sa vzdať.“ Má to byť film o komplikovaných vzťahoch a ľuďoch, ktorí sa aj v komplikovaných situáciách snažia zachovať zmysel pre to, ako zostať ľuďmi. A tiež o únave, ktorú môže človeku toto hľadanie spôsobovať.

Peniaze získala v susedných Čechách, štyri milióny od ministerstva kultúry. Možno sa o ďalších peniazoch pre Únavu bude rokovať aj v grantovej komisii Pro Slovakia. Na tomto nízkorozpočtovom projekte, ktorý by mal vzniknúť v koprodukcii slovenskej spoločnosti Ars Nova a českej Negativ, pracuje už asi rok.

Miro Šindelka: Traja o troch; Cez plnú čiaru

Meno režiséra a producenta Mira Šindelku sa v posledných rokoch spájalo s televíznym cyklom profilu osobností Tucet, ktorého štvrtý ročník sa zajtra odštartuje na obrazovke TV Markíza.

Autor Vášnivého bozku však nezanevrel ani na hraný film a v súčasnosti pripravuje celovečerný film s názvom Cez plnú čiaru. Režisér je so Slavenou Pavláskovou spoluautorom scenára, v ktorom sa dolaďujú posledné detaily.

„Je to súčasný príbeh,“ hovorí Šindelka. „Jeho témou je neschopnosť dnešného človeka žiť v tradičných podmienkach. Uniká do extrémnych situácií, ktoré ovláda lepšie ako klasickú každodennosť. Pokiaľ má žiť prirodzene, robí mu to problémy. Ide o klasický trojuholník súčasnosti, v ktorom nám pomohol aj dramaturg tohto filmu Stanislav Párnický. Ocenil by som aj fakt, že Slavena Pavlásková sa dostala na seminár v Slovinsku, kde sa stretla so scenáristom Normanom Brockom. Jej scenár nabral v tej chvíli európsky rozmer.“

Ideálnym začiatkom na nakrúcanie filmu je pre Mira Šindelku najbližšia jeseň – pravdepodobne október. Herecké obsadenie sa zatiaľ len kryštalizuje, no už teraz je istý grant zo štátneho účelového transferu, ktorý potvrdzuje odbornú garanciu filmu a zároveň otvára dvere do medzinárodných vzťahov.

Ďalším projektom Mira Šindelku a jeho spoločnosti Film Factory je dokumentárny trojportrét Traja o troch vznikajúci v koprodukcii so Slovenským filmovým ústavom. Martin Šulík, Juraj Johanides a Miro Šindelka chcú predstaviť Juraja Jakubiska, Ela Havettu a Dušana Hanáka.

„Snažíme sa sledovať kontinuitu generácií a tento celovečerný dokument je aj istým vzdaním pocty. Najprv sme chceli každému venovať tridsať minút, no dnes vidím, že koncepciu budeme musieť zmeniť. Martin Šulík totiž už zostrihal Jakubiskove výpovede a vyšlo mu to na hodinu. Projekt je teda stále v procese, lebo by som bol nerád, keby nás časový limit zväzoval k povrchnosti. Trochu ma však zarazil nezáujem zo strany Pro Slovakie, ktorá tento projekt nepodporila. Naznačuje to vzťahy v slovenskej kinematografii, v ktorej dominujú osobné ambície. Napriek tomu som sa rozhodol, že do toho projektu pôjdem, lebo by mal potvrdiť kontinuitu v slovenskej filmovej tvorbe.“

Dušan Trančík: Dovolenka v gulagu; Prelietavé šťastie Aničky Jánošíkovej

Okrem krátkeho filmového portrétu o Pavlovi Mikulíkovi pracuje režisér Dušan Trančík na dvoch projektoch. Prvým z nich je dlhometrážny dokument Dovolenka v gulagu. „Názov je odvodený od aktivity ruského učiteľa Alexeja Alabuševa, ktorý sa rozhodol podnikať v cestovnom ruchu,“ hovorí režisér Inej lásky, Pavilónu šeliem či filmu Keď hviezdy boli červené.

„Založil si na Sibíri cestovku a ukazuje turistom tajgu, jej prírodné krásy, možnosti rybolovu a popri tom – gulagy. Film je dovolenkou v komunistických táboroch smrti na prelome storočia, keď ich ruiny stoja opustené v stepiach Ďalekého východu. Prostredníctvom tých, čo to prežili – je ich čoraz menej – kráčame spolu s novinárom Petrom Juščákom po stopách menej známych zločinov komunizmu. V čase resentimentálnych túžob niektorých našich súkmeňovcov vrátiť túto zem späť do socializmu považujem takýto film za obzvlášť dôležitý.“

Druhým textom, ktorý momentálne zamestnáva Trančíkovu iróniu, je Prelietavé šťastie Aničky Jánošíkovej. „Ide o trúfalý nápad nakrútiť filmovú komédiu o Slovensku a jeho skromnej, pracovitej dcére, ktorá ako au-pairka zažije nevšedné anglické prázdniny. Pochopiteľne, že prioritou každého režiséra je mať v ruke dobrý text, takže to, dalo by sa povedať, je aj mojím cieľom.“

Roman Vávra: Čert vie prečo

Poslednou premiérou roku 2001 mala byť, ale nebude česko-slovensko-nemecká rozprávka Čert vie prečo. Scenár podľa námetu Miloša Macourka (stvoriteľ Macha a Šebestovej) napísal Ondrej Šulaj a réžie sa ujal český režisér Roman Vávra (Čo chytíš v žite).

Rozprávka o chamtivom ministrovi, ktorý sa dohodne s diablom, že privedie kráľovstvo na mizinu, kráľa do pekla a sám zasadne na trón, v čom mu prekáža princezná Anička a bylinkárka Dobromila, sa už totiž mala začať nakrúcať v januári v Čechách, na Morave a na Slovensku pri Dunajci. Pre zmeny v Českej televízii, ktorá je významným koproducentom snímky (spolu so STV a s nemeckou MDR) a mala sa podieľať na výrobe filmu, sa nakrúcať ešte nezačalo. A tvorcovia sa zamerali skôr na produkčné zložky filmu, teda na zháňanie financií. Nakrúcanie by sa však malo – aj napriek prekážkam – začať najneskôr v septembri.

Zmeny nastali aj v obsadení, ale ešte stále v ňom kraľujú Bolek Polívka či Iva Janžurová. Chýbať však nebudú ani slovenskí herci.

ANDREA PUKOVÁ
ĽUDO PETRÁNSKY